DRUGA, Ladislav:
Úvod do dejín astronómie. 2. vyd. Hurbanovo : SÚH, 2013, 247 s. ISBN
9788085221763.
Keď som zbadal vo
výročnej správe hurbanovskej hvezdárne informáciu, že sa pripravuje druhé
vydanie Úvodu do dejín astronómie, bol som celkom potešený, pretože pri spojení
„druhé vydanie“ často človeku napadne doplnenie a aktualizácia nevyhnutne
zastarávajúceho textu. Bol som teda zvedavý, čo nové sa dočítam vo vylepšenej verzii
Úvodu do dejín astronómie. Knižku som si zaobstaral a postupne začal listovať. Môj
predpoklad potvrdilo aj úvodné slovo autora sľubujúce rozšírenie
a aktualizáciu.
Najviac ma zaujímala
časť o stredovekej astronómii, pretože o nej bolo publikovaných viacero
prác za posledných 20 rokov vrhajúcich na jej dejiny úplne iné svetlo, než aké
nám ponúkajú staršie knihy. Vývoj v arabskom svete je v prvom vydaní
Úvodu do dejín astronómie z roku 1995 rozpísaný na necelé dve strany (s. 18
a 19) a vývoj astronómie v Európe v stredoveku (ak sa odsek má týkať
raného stredoveku) je opísaný troma vetami. O týchto dvoch oblastiach
vyšli v rokoch 2009 a 2011 dokonca dva niekoľkostranové články aj v slovenčine
a jedna celá monografia v češtine. Na moje veľké sklamanie však k aktualizácii
textu oproti prvému vydaniu vôbec neprišlo. Nezohľadnili sa tam výsledky
bádania popredných historikov stredovekej astronómie, ako sú Bruce Eastwood, Stephen
McCluskey, Edward Grant alebo Wesley Stevens, prípadne arabistov ako George
Saliba, David King alebo Julio Samsó, ktorí publikovali svoje práce
v druhej polovici 90. rokov a v prvom desaťročí tohto storočia,
čiže v dobe medzi prvým a druhým vydaním. Bol vydaný navlas rovnaký
text ako v roku 1995, čo je pre mňa nepochopiteľné.
Z menších chýb
mi padli do oka tri. Meno Araba al-Bitrúdžího obsahuje písmeno N navyše (s. 19
a 20). Ani anglický prepis (al-Bitruji), ani latinský (Alpetragius) ho
neobsahujú. Kepler s Brahem (s. 29) sa nestretli 1. januára 1600, ale 4.
februára 1600. Tu by možno neprekážal fakt, že je dátum chybný, ale skôr
prekáža výrok historika, že 1. január 1600 je prvým dňom 17. storočia. Navyše
je zvláštne, prečo sa táto chyba vyskytuje v texte L. Drugu už po tretíkrát
(1995, 2006, 2013). Traité de mécanique céleste (s. 40) bola vydaná pôvodne
v rokoch 1799 – 1825 ako 5-zväzkové dielo a až neskôr skomprimovaná
do štyroch zväzkov.
Možno bolo zámerom
autora najväčší obsah textu venovať „hrdinom“ tzv. vedeckej revolúcie
(Kopernik, Brahe, Kepler, Galileo, Newton). Kým Gréci sú opisovaní pomerne
obšírne a stredovek je zostručnený na pár (doslovne) strán, práve táto
spomínaná pätica je rozoberaná najdetailnejšie. To zrejme odráža aj stav,
ktorý je vo svetovej historicko-astronomickej literatúre
v súčasnosti. Najviac spracované obdobie v dejinách astronómie je práve
obdobie vymedzené rokmi 1543 – 1687. Čitateľa potom môže prekvapiť, že vývoj
astronómie po smrti Newtona je už písaný len heslovito a v podstate
svojou hĺbkou neprekračuje text uverejnený v Encyklopédii astronómie
(Bratislava : Obzor, 1987, s. 48 – 61). Pritom práve táto pasáž by si určite zasluhovala
dostať viac priestoru. Nemenej významní sú William Herschel, Edwin Hubble,
Albert Einstein a ďalší.
Horšie je, že
k aktualizácii textu neprišlo ani v časti o vývoji astronómie na
Slovensku, hoci má autor za sebou niekoľkoročný výskum a vyše 400-stranovú
výstavnú publikáciu vydanú v roku 2006. Práve pasáže o slovenskej
astronómii majú potenciál na určité rozšírenie a aktualizovanie oproti
stavu z roku 1995. Na stranách 54 a 55 sa dočítame, že kométu v roku
1577 spozoroval Jakub Pribicer 13. marca (správne má byť 13. novembra).
Pribicer bol rektorom školy v Kremnici (správne má byť v Banskej
Bystrici). Prešovské observatórium založil Hain v roku 1630 a Hiebner
v ňom vykonal prvé pozorovania až v roku 1661. To znamená, že 31
rokov sa na observatóriu nič nedialo? Hain v zozname astronómov nie je
spomínaný ako zakladateľ (s. 171), naopak, ako zakladateľ sa spomína Hiebner (s.
174). Hain by mal, navyše, pri založení observatória len 15 rokov, čo je na
zakladateľa takej významnej ustanovizne, akou observatórium v 17. storočí bolo,
príliš málo. Údaj o roku 1630 sa však spomína ešte raz aj v tabuľke
na strane 55, takže o tlačovú chybu zrejme nepôjde. Dokonca je založenie
observatória chronologicky zaradené medzi roky 1578 a 1632, čo definitívne
vylučuje chybu v tlači a hovorí o nejednotnosti údajov v knihe. V publikácii Dejiny astronómie a Slovensko (Hurbanovo : SÚH, 2006, s. 119) sa dočítame,
že doteraz sa nepodarilo spoľahlivo vypátrať presný rok založenia observatória
v Prešove. Meno Fröhlich sa má správne písať Frölich. Táto chyba je, inak,
veľmi rozšírená aj v iných knihách písaných v slovenčine. Pritom, ako
uvádza Nora Baráthová, Frölich si nikdy písmeno H do stredu priezviska nepísal
(In: Dávid Frölich. Kežmarok : Jadro, 2010, s. 66). Druga uvádza, že astronomické
práce v 17. storočí sa písali v duchu Tycha Braheho. Tu treba doplniť,
že nielen v jeho duchu. Jezuita Martin Sentiváni čerpal pri zostavovaní
Miscelláneí (pasáže o vesmíre vyšli v roku 1689) okrem Braheho najmä z jezuitských
astronomických diel, predovšetkým od Giovanniho Battistu Riccioliho, Caspara
Schotta, Athanasia Kirchera, Christopha Clavia, či od nejezuitu Johanna Hevelia.
Braheho geoheliocentrická sústava sa pre jezuitov stala vzorom až v 18.
storočí.
V roku 2012
vyšla práca Dejiny observatória na Trnavskej univerzite 1756 – 1785 od Alžbety
Hološovej a Henriety Žažovej, ktorú posudzoval aj Ladislav Druga. Napriek
tomu sa v recenzovanej publikácii nedozvieme nič o matematikovi
a astronómovi Jánovi Mischovi, autorovi hodnoty zemepisnej šírky Trnavy,
ktorého on sám spomína už vo svojej knihe Dejiny astronómie a Slovensko
a spomína sa aj v knihe o trnavskom observatóriu. Za zakladateľa
observatória v Trnave L. Druga stále považuje Maximiliána Hella (s. 56), hoci
najnovší výskum, odzrkadľujúci sa už v práci spomínaných autoriek, vyvracia
toto tvrdenie a za zakladateľa observatória určuje jednoznačne Františka
Borgiu Kériho. Ani tento významný fakt sa do druhého vydania Úvodu do dejín
astronómie nedostal. Druga ďalej uvádza, že observatórium sa
presťahovalo spolu s univerzitou v roku 1777 do Budína (s. 56 a 58). Autorky
v práci posudzovanej L. Drugom uvádzajú pôsobenie observatória
v Trnave až do roku 1785.
Do zoznamu
slovenských spoločností, nadácií a zväzov založených v 20. storočí (s.
78 a 79) by sa žiadalo doplniť ešte Astronomický klub Bratislava založený
v roku 1999 (chýba aj v knihe Dejiny astronómie a Slovensko), ktorý
propaguje a popularizuje astronómiu, čo je činnosť, ktorú vykonávajú aj
ostatné tam spomenuté združenia. Navyše v roku 2009 získal klub za svoje
počiny čestné uznanie s plaketou Slovenskej astronomickej spoločnosti pri
Slovenskej akadémii vied.
V časti Z databanky
dejín astronómie autor spomína, že údaje ku chronológii čerpal z kníh od
Camille Flammariona. Natíska sa otázka, prečo sa siahlo po zozname starom viac
než storočie? Historiografický výskum od čias Flammariona predsa len pokročil. Veľmi
pekne sa to odzrkadľuje na strane 87, kde sa spomínajú len tri významné
udalosti zo stredoveku. Zabudlo sa na rozšírenie astrolábu do Európy, stavbu
observatórií v arabskom svete (Káhira, Marága), spresňovanie hodnôt dĺžky
roka a precesie, prekladu Almagestu do arabčiny a neskôr do latinčiny
a pod. Z pohľadu astronóma 21. storočia ide možno o nevýznamné udalosti,
ale v kontexte stredovekej astronómie išlo o udalosti určite významné.
V dejinách kozmológie môžu čitateľovi chýbať dve udalosti z rokov
1572 a 1577, keď sa Tychovi Brahemu podarilo dokázať, že nebesia nie sú nemenné,
ako tvrdil Aristoteles, kryštalické pevné sféry neexistujú a kométy
nie sú iba atmosférickými javmi. Autor uvádza, že od Flammariona prebral
všetky údaje až po obdobie Isaaca Newtona. Po prelistovaní niektorých
prehľadových publikácií uvedených na stranách 124 až 137 by však L. Druga dokázal
skompilovať aktuálnejší a omnoho širší zoznam významných udalostí. Jeho
vlastnou prácou je novšie obdobie chronológie. Aj v tejto časti však
pozorný čitateľ narazí na niekoľko nepresností. William Herschel objavil pohyb
Slnka okolo Galaxie (slnečný apex) nie v roku 1782, ale o rok neskôr.
Spomína sa objav infračerveného žiarenia v roku 1800, no objav ultrafialového
v roku 1801 už nie. V danom období nepochybne išlo o rovnako
dôležitú udalosť. V roku 1821 bola založená Astronomická spoločnosť
v Londýne. Z jej oficiálnych stránok sa môžeme dozvedieť, že založená
bola o rok skôr a nazýva sa Kráľovská astronomická spoločnosť.
V ďalšom riadku Druga uvádza, že Schumacher založil časopis Astronomické
zvesti v roku 1824. Tu trochu absentuje oficiálny názov periodika, pod
akým vychádza. Schumacher svoje Astronomické zvesti (Astronomische Nachrichten)
založil už v roku 1821 (niekde sa uvádza aj rok 1823).
A v rovnakom roku (1824) vraj „katolícka cirkev zrušila zákaz výuky
Kopernikovho učenia“. Odhliadnuc od spisovnosti slova výuka, čo je menej vhodný
výraz pre výučbu, k zrušeniu zákazu propagácie heliocentrizmu prišlo už
v roku 1757. O tom, že sa vyučoval aj u nás na Trnavskej
univerzite svedčia učebnice fyziky Jána Krstiteľa Horvátha zo 70-tych
rokov 18. storočia. V roku 1833 sa konal veľký snem prírodovedcov. Nie je však
udané miesto konania snemu. V roku 1842 vraj bolo založené observatórium
v americkom Cambridge na Harvardskej univerzite. Oficiálna internetová
stránka observatória uvádza rok vzniku 1839. V roku 1842 položili vraj aj
základný kameň observatória v ruskom Pulkove. Nebolo to tak. Základný kameň
bol položený v roku 1835 a observatórium dobudovali v roku 1839.
Na strane 118 je uvedený už správny rok. Johann Gottfried Galle neobjavil
Neptún v roku 1849, ako sa píše, ale v roku 1846. Na strane 37 je
tiež uvedený správny rok. L. Druga ďalej píše, že v roku 1852 začal Benjamin
Apthorp Gould vydávať The Astronomical Journal. Prvé číslo však bolo vydané už
2. novembra 1849. Archív časopisu vrátane skenu prvého čísla periodika sa dá
nájsť na internete. V rokoch 1887 – 92 publikovali Houzeau
a Lancaster trojzväzkovú všeobecnú bibliografiu astronómie. Na strane 122
sa dočítame, že sa tak stalo už v rokoch 1882 – 87. Opäť je tu
nezrovnalosť v údajoch. Čitateľ je tak znovu
odkázaný na iné zdroje. Z internetových stránok knižníc, ktoré danú
bibliografiu vlastnia, sa dá dozvedieť, že dielo vyšlo v Bruseli
v rokoch 1882 – 89. V 20. storočí je uvedený aj vznik dvoch
observatórií (Praha, Skalnaté pleso), možno by stálo za to uviesť aj vznik
iných významných slovenských observatórií, aj zaniknutých (Lomnický štít,
Trnava, Prešov, Modra). Samozrejme, selekcia informácií v takýchto zoznamoch je
u každého historika subjektívna. Vytvoriť jeden arbitrárny zoznam je nemožné.
V časti
Základné pojmy je na strane 115 uvedený popis obrázku, ktorý vraví o starovekom
indickom observatóriu zažívajúcom rozkvet v 12. až 14. storočí. Na obrázku
je však observatórium Džantar Mantar vybudované v 18. storočí. Na ďalšej strane
(116) je hneď niekoľko nepresností. Na vrchu strany je obrázok pekinského
observatória, kde sa uvádza, že bolo vybavené európskymi jezuitskými astronómami v období
14-teho až 16-teho storočia. Observatórium v Pekingu vzniklo však až v polovici
15. storočia (1442) a prví jezuiti sa v Číne objavili až začiatkom
druhej polovice 16. storočia. Navyše väčšina zobrazených prístrojov, ak nie
všetky, pochádzajú až zo 17. storočia. Samotný obrázok publikovaný v knihe
pochádza z diela jezuitského misionára Ferdinanda Verbiesta z roku 1687.
Ďalej je uvedené, že Tycho Brahe odišiel do Prahy v roku 1579.
V skutočnosti odišiel z Dánska v roku 1597 a do Prahy
prišiel po dvojročnom putovaní po Európe v roku 1599. Na konci strany je
uvedený vznik observatórií, z ktorých je chybný rok 1656 uvedený pri kodanskom
observatóriu. Správne má byť 1642. Na strane 121 v hesle Výpočet
Veľkonočnej nedele by mohol byť spomenutý aj Beda Ctihodný, ktorý v diele
De temporum ratione kodifikoval niektoré základné črty cirkevného kalendára
zohľadnené aj pri výpočte dátumu Veľkej noci. Historický názov mesta Nisa sa
píše skôr Nicea alebo Níkaia, dnes je to turecký Iznik. Na strane 124 je J. L.
E. Dreyer chybne zaradený medzi historikov povojnového obdobia. Jeho práca A
History of Astronomy from Thales to Kepler síce vyšla v roku 1953, ale už
ako druhé vydanie. Originál vyšiel v roku 1906. Samotný Dreyer zomrel ešte
pred druhou svetovou vojnou v roku 1926. Na strane 127 je uvedené, že
Dejiny vedy a techniky na Slovensku od Jána Tibenského vyšli v roku
1977, správny rok je 1979. Na strane 130 je Encyklopédia astronómie uvedená
dvakrát. Rovnako, na strane 136 je dvakrát uvedená kniha Dějiny astronomie od
Heather Couperovej a Nigela Henbesta.
V bibliografickom
zozname prác, ktoré boli, ako hovorí autor, použité aj pri písaní tejto
publikácie, som nenašiel diela spomínaných historikov stredovekej astronómie
(iba zastaranú prácu Pierra Duhema zo začiatku 20. storočia). V zozname však
chýbajú aj syntetické práce Cambridge Illustrated / Concise History of
Astronomy z pera Michaela Hoskina, popredného britského historika
astronómie a hlavného editora Všeobecných dejín astronómie (General
History of Astronomy) a Časopisu pre dejiny astronómie (Journal for the
History of Astronomy). V zozname absentujú tiež obe časti druhého zväzku
Všeobecných dejín astronómie vydané v rokoch 1989 a 1995. Takisto v
ňom nenájdeme Encyklopédiu dejín astronómie zostavenú Johnom Lankfordom
v roku 1997, ani Leveringtonovu Encyklopédiu dejín astronómie a astrofyziky
z roku 2013. Vzhľadom na nedávne vydanie tohto diela by sa jeho absencia
dala ospravedlniť. V zozname tiež nie je zverejnený ani biografický slovník
Complete Dictionary of Scientific Biography (1970 – 1981/1990), veľmi cenený
historikmi vedy, ale nenájdeme v ňom ani Biografickú encyklopédiu astronómov
(2007). Nedostala sa tam ani Hetheringtonova Chronológia predteleskopickej
astronómie z roku 1996 alebo Randlesova práca Unmaking of the Christian
Cosmos 1500–1760 z roku 1999. Z dejín kozmológie by stáli za zmienku
dve prehľadové knihy, a to: Cosmos – A Historical Perspective (2006) od
Craiga Frasera a Conceptions of Cosmos (2007) od dánskeho historika vedy
Helge Kragha. Samozrejme, zoznam ďalších kníh, ktoré by mohli byť
spomenuté, by mohol pokračovať. Chýbajú tam však aj zmienky o troch významných
vedeckých časopisoch venujúcich sa dejinám astronómie – Journal for the History
of Astronomy, Journal of Astronomical History and Heritage a Archaeoastronomy.
Nenašiel som ich ani v texte, ani vo vecnom registri. Autor pravdepodobne
časopisy pri písaní nepoužil, pretože ich týmto spôsobom necituje. Historik
astronómie by ich však poznať mal a v prehľadových prácach takéhoto
charakteru je ich neuvedenie, podľa môjho názoru, závažným nedostatkom.
V príhovore (s. 7) autor odporúča čitateľovi študovať astronomické encyklopédie a
astronomické časopisy. Je však škoda, že čitateľa nenavádza priamo k tým
najlepším zdrojom. Texty v Encyklopédii astronómie a v časopise
Kozmos ani zďaleka nepokrývajú celé dejiny astronómie. Navyše text
o dejinách v Encyklopédii astronómie (Bratislava : Obzor, 1987, s. 23
– 61) má už tiež svoj vek.
Ďalším vážnym
nedostatkom je absencia internetových zdrojov. V akejkoľvek kvalitnej
prehľadovej práci o dejinách astronómie vydanej v zahraničí bývajú najzaujímavejšie
a najdôležitejšie internetové stránky vždy uvedené. Autor používal
internet len pri hľadaní obrázkov (ako spomína na tirážnej strane), konkrétne
adresy však čitateľ nikde v knihe nenájde.
V poslednej
časti sú uvedení významní astronómovia (alebo aj historici astronómie) narodení
do roku 1953. Z astronómov tam tých najvýznamnejších naozaj nájdeme.
S historikmi je to horšie. Tých naozaj najvýznamnejších (narodených do
roku 1953), akými sú Michael Hoskin (1930), Owen Gingerich (1930), Victor E.
Thoren (1935 – 1991) alebo John D. North (1934 – 2008) by sme tam hľadali
márne.
Tento zoznam by
mohol byť veľmi peknou príručkou pri písaní prác o dejinách astronómie.
Ponúka totiž celé dátumy narodenia a úmrtia spolu so stručným opisom
jednotlivých osobností, ktoré sa hodia na doplnenie textov. Napriek tomu som v ňom
našiel niekoľko nepresností. V Astronomickom kalendári, ktorého je
Ladislav Druga zostavovateľom, sú výročia uvádzané na základe dát z tohto
zoznamu a práve v kalendári na rok 2011 ma zaujal dátum 29. jún, kde
bolo uvedené, že v ten deň sme si pripomenuli 40. výročie úmrtia troch
astronómov. Ide o Nikolaja Pavloviča Barabašova (s. 145), Olega
Vasilieviča Dobrovoľského (s. 160) a Friedricha Ludendorfa (s. 195).
Napadlo mi, či náhodou nezomreli pri nejakej udalosti spoločne. Po krátkom
výskume ich nekrológov z akademických periodík zverejnených na internete som zistil, že sa nič také nestalo. Veľkým prekvapením pre mňa bolo, že ani
jeden z nich nezomrel 29. júna 1971! Barabašov zomrel 29. apríla 1971,
Dobrovoľskij zomrel 12. decembra 1989 a Ludendorf (správne sa píše
s dvoma f) zomrel 26. júna 1941. Navyše sa nenarodil 26. mája 1875,
lež 26. mája 1873. Na strane 208 je zrejme tlačová chyba, Peter Pázmaň založil
Trnavskú univerzitu v roku 1635, nie 1653. Tlačové chyby takéhoto
charakteru sú v historických prácach nevítané. Meno Alexander Thorn má byť
písané Thom (s. 228). V tomto prípade o tlačovú chybu nejde, pretože
v rovnakom tvare sa objavuje aj v astronomických kalendároch.
Čo sa týka
formálneho vyhotovenia, publikácia na kriedovom papieri býva dnes považovaná za
honosnejšiu. Ak by sme však chceli knihu niekomu poslať poštou, váha kriedového
papiera len zbytočne zvýši váhu balíka, čo sa automaticky premieta do ceny zásielky.
Po prvom kontakte s fyzickým exemplárom mi prišla ťažká.
Aby táto recenzia
nevyzerala len ako výpočet toho negatívneho, treba spomenúť, že publikácia zaujala
čitateľov a získala tretie miesto v ankete Kniha roka 2013, ktorú
vyhlasuje dvojtýždenník Knižná revue. Kniha je naozaj bohato ilustrovaná a na
prvý pohľad zaujme, aj keď ide len o čiernobiele obrázky a fotografie. K jednotlivým
obdobiam ich obsahuje veľké množstvo. Podobne bohatá je aj na portréty významných
astronómov, čo sa vidí v máloktorej historickej publikácii. Na každej
strane zoznamu sú vybraté štyri portréty astronómov. Publikácia zaujala aj
majiteľa jedného maďarského nakladateľstva, ktorý sa ju po prelistovaní rozhodol
dať preložiť a vydať v maďarčine. Odhliadnuc od vymenovaných nepresností,
kniha ponúka základný prehľad vývoja astronómie od najstaršieho obdobia cez tie
najpodstatnejšie udalosti vedúce k dnešnému stavu tejto vedeckej
disciplíny. I keď v niektorých pasážach je ten pohľad načrtnutý z trošku
staršej perspektívy. Nie všetky poznatky zastarávajú rýchlo, obzvlášť
nie v historických prácach. Vítaný je aj pokus o širšie objasnenie niektorých
základných pojmov, s ktorými sa čitateľ v dejinách astronómie stretne.
Nepochybujem, že po revízii údajov bude cenným zdrojom aj databanka významných
astronómov.
Na záver musím
skonštatovať, že napriek oceneniam a pútavému formálnemu výzoru diela je
škoda, že autor v jeho druhom vydaní nevyužil všetok potenciál a možnosti
získavania informácií, ktoré sú už dnes v ponuke. Či už je reč o získavaní
cenných údajov z dôveryhodných internetových stránok (ako som predviedol
v tejto recenzii), možnosti požičiavať si kvalitné, kedysi ťažko dostupné publikácie
zo zahraničia cez medziknižničné služby, využívaní vzdialeného prístupu
k akademickým databázam alebo jednoduchšom cestovaní do zahraničia (na
rozdiel od minulosti) na návštevu veľkých akademických knižníc. Neaktualizoval
ani text o vývoji astronómie na Slovensku, oblasti, ktorá je jeho doménou.
To je najväčšou slabinou tohto druhého vydania. Druhé vydanie akéhokoľvek
historiografického diela neznamená len doplnenie udalostí, ktoré sa udiali za
posledných (v tomto prípade) 18 rokov. Aj pohľad na dávno minulé udalosti sa
mení a jeho aktualizácia je pre publikácie tohto typu rovnako dôležitá. V knihe
boli teda aktualizované časti o svetovej a slovenskej astronómii (len
roky 1995 – 2013) o literatúre (aj to s vážnymi nedostatkami), chronologický
prehľad a aktualizovaný bol aj zoznam astronómov (kde však absentujú novší
historici astronómie). Kvalitu celej publikácie znižuje aj nesúlad a rozpory
v jednotlivých údajoch v rámci diela a niektoré úplne chybné
údaje.
Úvod do dejín
astronómie sa mohol v druhom vydaní stať lepšou knihou. Stal sa však len rozšíreným
kompilátom starého a nového, čo nie každému čitateľovi nutne stačí. Viaceré zo
spomenutých nedostatkov (najmä v oblasti vývoja svetovej astronómie),
bohužiaľ, nájdeme aj v knihe Dejiny astronómie a Slovensko.
