Tento článok obsahuje stručný prehľad dejín astronómie na
našom území. Niektoré postavy ako napr. Maximilián Hell alebo Milan Rastislav
Štefánik nie sú uvedené, pretože sa ich pôsobenie na poli astronómie dialo výlučne
v zahraničí.
...Prehľad dejín končí momentálne v roku 1940, neskôr bude
rozšírený o novšie obdobie...
Pravek
Človek bol oddávna fascinovaný rôznymi prírodnými úkazmi.
Výnimku netvorila ani nočná obloha. Praveký človek uctieval rôzne božstvá,
ktoré si spájal s významnými nebeskými úkazmi alebo telesami (Mesiac,
Slnko, Venuša...). Vyobrazoval ich aj na predmetoch (kosti, kamene, Disk z
Nebry). Nebesia mu zároveň pomáhali orientovať sa v čase.
Postupom času vznikali prvé stavby slúžiace okrem iného aj
ako kalendáre. U nás sú to tzv. „rondely“ (najstaršie sú 5 000 –
7 000 rokov staré). Orientované boli na astronomicky významné smery –
východ a západ Slnka alebo Mesiaca počas slnovratov a rovnodenností,
vysoký alebo nízky Mesiac a pod. Z meraní sa zistilo, že náhodnosť,
že by boli postavené práve takto bez spojenia s astronomickými úkazmi, je
prakticky nulová.
Rondely boli centrá, kde sa združovali ľudia, akési prvé
osady. Uskutočňovali sa v nich kultové slávnosti, obrady vo významných dňoch.
Z minulých období nám zostali napr. slnovratové slávnosti v podobe
Vianoc alebo svätojánskych ohňov. Rondely slúžili aj ako stredisko výmeny
tovaru a mali tiež obrannú funkciu. Boli obkolesené hlbokou priekopou. Do
roku 2006 bolo známych 56 rondelov na území Slovenska, z toho
najdetailnejšie preskúmané sú náleziská vo Svodíne (okres Nové Zámky),
Žlkovciach (okres Hlohovec) a Bučanoch (okres Trnava).
Študovaním rondelov a iných pravekých pamiatok
spojených s astronómiou sa zaoberá odbor archeoastronómia (kombinácia astronómie,
archeológie a antropológie) – skúma vplyv nebeských telies a úkazov na
život pravekých kultúr.
Stredovek (do 1450)
O astronomických poznatkoch Slovanov máme veľmi málo
správ. Nezachovali sa ani zmienky o zatmeniach Slnka v 9. a 10.
storočí prechádzajúcich cez naše územie. Nepriamo môžeme o astronomických
poznatkoch hovoriť pri orientácii kostolov, ktoré boli stavané v smere
východ – západ. Pri stavbe sa bral do úvahy východ alebo západ Slnka v deň
začiatku výstavby kostola (zvyčajne to bol sviatok patróna kostola).
Z orientácie kostolov sa dá teda zistiť pôvodný patrón kostola, ak prišlo
neskôr k zmene patrocínia (zmene zasvätenia kostola inému svätcovi).
Rovnako sa dá zistiť aj storočie výstavby kostola, pretože v stredoveku sa
používal juliánsky kalendár, ktorý sa odchyľoval od súčasného gregoriánskeho
kalendára, ako aj od prírodných cyklov, o niekoľko dní.
Poznatky sa v stredoveku uchovávali takmer výlučne
v kláštoroch – vtedajších centrách vzdelania. Najstarší kláštor u nás
bol benediktínsky kláštor sv. Hypolita v Nitre vybudovaný niekedy
v poslednej štvrtine 9. storočia. Dnes je v ruinách. Pri ňom existovala
kláštorná škola. Obsah vyučovania na nej nepoznáme, pretože archívy zhoreli
počas vojny s Osmanskou ríšou. Určitú predstavu o živote mníchov
v stredoveku si však môžeme vytvoriť pohľadom na život v iných
kláštoroch, z ktorých sa zachovali písomné zmienky. Mnísi
v stredoveku potrebovali určovať čas na modlenie, využívali pri tom pohyb
hviezd v noci, alebo pohyb Slnka na oblohe cez deň. Existovali príručky,
ktoré hovorili, v ktorom období roka sú ktoré hviezdy na oblohe. Okrem
toho potrebovali poznať dátum Veľkej Noci, významného kresťanského sviatku. Ten
vyratúvali z tabuliek Bedu Ctihodného zo začiatku 8. storočia. Pri
určovaní dátumu Veľkej noci treba brať do úvahy pohyb Slnka (jarná
rovnodennosť) a Mesiaca (prvý jarný spln). Súboru znalostí týkajúcich sa
výpočtu dátumu Veľkej noci sa už v stredoveku hovorilo komputus (lat.
computus).
Od 13. storočia vznikali školy aj na iných miestach. Podľa
inštitúcie, ku ktorej patrili, sa nazývali farské, kláštorné, kapitulské.
Pripravovali poslucháčov najmä na výkon cirkevnej funkcie. Najviac času
venovali triviálnym predmetom (gramatika, logika, rétorika), hlavne dobrej
znalosti latinčiny. Kvadriviálne predmety, kam patrila aj astronómia, sa
pravdepodobne nevyučovali, alebo len zriedka a v malej miere.
Predmety kvadrívia sa vyučovali na školách vyšších stupňov,
akými boli univerzity. V Uhorsku vznikla prvá univerzita v Päťkostolí
(1367 – pred 1389), ďalšia v Budíne (1389 – zač. 15. st.). Tieto dve
univerzity mali len malý vplyv a dosah. S budínskou univerzitou sa
spája meno Johannes de Horrovia, Slavus (Ján z Hôr, Slovák). Prednášal
náuku o kalendári a astronómiu. Viacerí študenti z nášho územia
študovali na zahraničných univerzitách (Ingolstadt, Viedeň, Krakov).
Z 15. storočia sú známe mená, Ján z Prešova, Mikuláš z Trnavy a
Ambróz z Bardejova.
Renesancia (1450 – 1650)
V roku 1467 bola v Bratislave za vlády významného
humanistického panovníka Mateja Korvína založená Univerzita Istropolitana.
Pôsobil na nej aj jeden z najvýznamnejších astronómov svojej doby – Ján
Müller, zvaný Regiomontanus, vynikajúci znalec Ptolemaiovho Almagestu. Posmrtne
mu vyšlo dielo „Výťah z Almagestu“, ktoré používal napríklad aj Mikuláš
Kopernik. Regiomontanus bol tiež tvorcom astronomických a matematických
tabuliek. Venoval sa aj astrológii a zostavoval kalendáre.
Ďalší astronóm pôsobiaci na Istropolitane bol Martin Bylica
z poľského Olkusza. Pôsobil ako kráľovský astronóm a lekár Mateja
Korvína. Je autorom prvého známeho astronomického rukopisu pochádzajúceho z nášho
územia, ktorý sa týkal pozorovania kométy 22. septembra 1468.
Z prednášok z astronómie na Istropolitane nemáme
presné údaje, pravdepodobne sa však ich obsah podobal obsahu najpopulárnejšieho
astronomického spisu na univerzitách v stredoveku s názvom „Traktát
o sfére“ (lat. Tractatus de sphaera) od Johanna de Sacrobosco (Ján z
Holywoodu) a tiež obsahu diela „Nové teórie planét“ (lat. Theoricae novae
planetarum), ktoré zostavil v polovici 15. storočia Georg Peurbach.
Po zániku univerzity okolo roku 1487 študenti nemali inú
možnosť než opäť študovať v zahraničí (tam však niektorí študovali ešte počas
jej fungovania). V 16. storočí nachádzame Slovákov na univerzitách
v susedných krajinách (Čechy, Rakúsko, Poľsko), ale aj vo vzdialenejších
(Nemecko, Taliansko, Holandsko). Poznatky si prinášali so sebou domov
a v rodnej krajine ich ďalej šírili. Spolu s nimi na našom území
šírili poznatky aj vzdelaní cudzinci. Známy svojím pobytom v Košiciach je
napr. Georg Joachim Rheticus, jediný žiak Mikuláša Kopernika, ktorý pôsobil
v metropole východného Slovenska ako lekár a zomrel tam v roku
1574. Mal so sebou aj originál Kopernikovho rukopisu „Obehy nebeských sfér“
(lat. De revolutionibus orbium coelestium).
Jedným z domácich študentov, ktorí sa zo štúdia na
zahraničných univerzitách vrátili domov, bol napríklad aj Banskobystričan Jakub
Pribicer, ktorý napísal a vydal v roku 1578 „Traktát o kométe“
(lat. Tractatus de cometa). Ide o prvé dielo s astronomickou tematikou
vytlačené na území Slovenska. Túto kométu sledoval aj jeho súčasník Peter
Slovacius, známy vydavateľ kalendárov. Do svojich kalendárnych publikácií
vkladal aj rôzne prírodovedné poznatky. Kalendáre patrili po Biblii dlhodobo
medzi najčítanejšie tlače.
Medzi vydavateľov kalendárov patril aj „cisársky
a kráľovský matematik“ Dávid Frölich z Kežmarku. Okrem kalendárovej
tvorby sa venoval najmä zemepisu a astronómii. Známym je jeho dielo „Výklad
pohybu sveta“ (lat. Anatome revolutionis mundanae) z roku 1632, v ktorom
obhajuje otáčanie sa Zeme okolo vlastnej osi, hoci neprijíma heliocentrickú
myšlienku a Zem ponecháva v strede sveta.
Astronómia v období baroka (1650 – 1750)
Koncom 16. storočia sa pôvodne katolícke obyvateľstvo
Slovenska stalo do veľkej miery evanjelickým. Katolíci sa rozhodli, že
situáciu musia otočiť vo svoj prospech a začali s rekatolizáciou.
Rekatolizačná úloha pripadla najmä jezuitskému rádu. Z jeho členov bol
aktívny predovšetkým Peter Pázmaň, ktorý sa neskôr stal kardinálom. Aj
s jeho prispením sa jezuitskému rádu v roku 1635 podarilo založiť
univerzitu v Trnave. V roku 1657 k nej pribudla druhá jezuitská
univerzita v Košiciach.
Astronómia sa na Trnavskej univerzite prednášala od školského
roku 1636/37. Obsah prednášok z nej nie je známy, no môžeme predpokladať,
že sa už učilo o Braheho heliogeocentrickom modeli planetárnej sústavy.
Populárnou prírodovednou učebnicou na jezuitských univerzitách tej doby bol
Komentár k Sacroboscovej sfére od Krištofa Clavia. Používali sa aj
komentáre k Aristotelovým knihám o fyzike od coimbrajských filozofov.
V druhej polovici 17. storočia začínajú na našom území
vznikať aj prvé pozorovateľne. Ich vznik bol umožnený rozvojom teleskopickej
astronómie. Najneskôr v roku 1661 bolo v Prešove zriadené súkromné
observatórium, v ktorom pôsobili dvaja vzdelanci Izrael Hiebner a Ján
Peterson Hain. Hiebner, ako protestant, nemusel počúvať príkazy Svätej stolice
a mohol slobodne hlásať myšlienky Kopernika, Galilea a Keplera. Vydal
niekoľko kalendárov a rovnako aj svoje astronomické pozorovania. Neskôr sa
venoval astrológii a publikoval rôzne predpovede. Prešovské observatórium
zaniklo pravdepodobne okolo roku 1672.
V Prešove bolo v roku 1667 založené evanjelické
kolégium, kde z prírodovedcov prednášali Izák Caban (atomistická teória) a
Ján Bayer ovplyvnený Baconom a Komenským (písal najmä teoretické diela
k metodológii vedy).
K rozvoju astronómie na Trnavskej univerzite prišlo
v roku 1658, keď začal jezuita Ján Misch vydávať v Trnave kalendáre
obsahujúce astronomické poznatky. Publikoval pod pseudonymom astrophilus, čiže
hviezdomil. Určil zároveň geografickú polohu Trnavy a nezávisle objavil
v roku 1661 kométu, o ktorej napísal dielo „Astrologická predpoveď
z kométy marsovsko-saturnovskej“ (lat. Prognosis astrologica ex
martio-saturnino cometa). Pravdepodobne ide o prvé zdokumentované pozorovanie
oblohy ďalekohľadom na našom území. V roku 1663 z univerzity odišiel.
Od roku 1674 začal kalendáre znovu vydávať Martin Sentiváni,
správca tlačiarne, neskôr aj knižnice. Po istý čas pôsobil dokonca ako rektor
univerzity. Písal a do kalendárov vkladal popularizačné články, ktoré
neskôr zverejnil v súhrnnom diele Miscellanea. Na univerzite si zriadil aj
pozorovateľňu, odkiaľ sledoval napr. pohyb Kirchovej kométy z rokov 1680
a 1681. V kozmológii bol zástancom Riccioliho verzie geocentrického
systému. Odmietal Kopernikove názory o trojakom pohybe Zeme aj
astrologické predpovede. Miscellanea boli veľmi vplyvným dielom. Články
z nich uverejňoval Košický kalendár (lat. Calendarium cassoviense) ešte
v polovici 18. storočia.
V roku 1681 vyšiel v Žiline preklad z nemčiny
diela Friedricha Madewisia pod názvom „Tractatus Cometographicus, to gest O
zgewenj a w nowě vkázanj, toho neobyčegně dlauhého a Strassliweho Comety.“
Práca bola určená širokej verejnosti.
Zo 17. storočia sa zachovalo veľmi málo prác prírodovedného
charakteru vydaných oboma univerzitami. Jezuitskí profesori totiž často
striedali pôsobisko (Viedeň, Štajerský Hradec, Trnava, Košice) a nemohli
sa venovať hlbšie jednému predmetu. V prvej polovici 18. storočia sa však
počet vydaných prác s vesmírnou tematikou zvýšil. Univerzitní profesori
ich spočiatku vydávali najmä v Košiciach. V roku 1726 tam vyšlo dielo
„Nebeský svetový systém“ (lat. Systema mundi coelestis) od Petra Mayra. Autor
v ňom vykladá svet podľa aristotelovskej fyziky, tzn. že je zástancom
geocentrizmu. V práci sa odráža vplyv scholastických názorov. V roku
1737 vyšla takmer 800-stranová „Kozmografia alebo filozofický opis sveta“ (lat.
Cosmographia seu philosophica mundi descriptio) Krištofa Akaia, ktorá sa nesie
v podobnom duchu. Zrejme bola populárna, pretože vyšla ešte v troch
ďalších vydaniach v rokoch 1739, 1741 a 1749. Vesmíru sa však Akai
venuje len na asi 52 stranách. Zastáva planetárne usporiadanie podľa Tycha Braheho.
Onedlho (1741) vydal Michal Lipšic spis „Nebeské Uhorsko obsahujúce
v opise astronómiu a chronológiu“ (lat. Hungaria coelestis astronomiam et
chronologiam in synopsi complectens). V ňom sa tiež kloní k systému
Tycha Braheho. Takisto spomína, že okrem geocentrických modelov existuje aj
heliocentrická hypotéza, s ktorou prišiel Mikuláš Kopernik. Lipšicove
fyzikálne názory ovplyvnili René Descartes a už aj Isaac Newton.
Osvietenské obdobie (1750 – 1800)
V roku 1753 vykonala panovníčka Mária Terézia reformu
Trnavskej univerzity, okrem iného nariadila urýchlene vydať učebnice. Boli to
diela s veľkosťou stoviek strán, ktoré museli zrieť dlhšiu dobu, pretože
prvé z nich vyšli len dva roky po uskutočnení reformy – príliš krátky čas
na napísanie takých rozsiahlych diel, akými učebnice fyziky boli. Autormi
týchto prác sú Ondrej Adányi, Ondrej Jaslinský, Anton Revický a Ján Ivančič.
Vo Viedni vyšli aj učebnice Michala Klausa. Odrážala sa v nich už neskorokarteziánska
fyzika.
V roku 1757 Svätá stolica zrušila zákaz verejne
propagovať a obhajovať heliocentrické usporiadanie sveta, na čom má veľkú
zásluhu Ruđer Bošković, blízky priateľ pápeža Benedikta XIV.
Prvou učebnicou, ktorá už mohla u nás vyjsť a
jednoznačne prijala výklad sveta podľa Isaaca Newtona a tým aj
heliocentrický svetový systém, bola kniha „Breviár fyzikálnej astronómie podľa
Newtonových princípov“ (lat. Astronomiae physicae juxta Newtoni principia
breviarium), ktorú napísal Pierre Sigorgne v roku 1749. V roku 1760
vyšla anonymne v trnavskej akademickej tlačiarni. V 60. rokoch 18.
storočia sa začala teda prednášať newtonovská fyzika avšak v podaní Ruđera
Boškovića, ktorý niektoré Newtonove tvrdenia ešte viac rozpracoval. Boškovićov
vplyv sa odráža aj v dielach profesorov Pavla Makóa a Antona Radića.
Otvorene sa hlásia už ku Kopernikovej heliocentrickej myšlienke.
Najvýznamnejším fyzikom na Trnavskej univerzite bol Ján
Krstiteľ Horváth. Jeho učebnice vyšli v niekoľkých vydaniach
v zahraničí a ovplyvnili výučbu matematiky a fyziky na všetkých
vyšších školách v Uhorsku (aj nekatolíckych). Spočiatku bol prívržencom
boškovićovskej fyziky, neskôr (v 70. rokoch 18. storočia) prešiel k čisto
newtonovskej fyzike. Takisto bol zástancom Kopernikovej heliocentrickej teórie.
V rokoch 1753 – 1756 sa v Trnave budovalo
observatórium, ktoré tam pôsobilo do roku 1785. Jeho pozorovateľský program
tvorili pozorovania Slnka a jeho zatmení, zákrytov mesiačikov Jupitera,
konjunkcií Mesiaca a planét s jasnejšími hviezdami, opozícií planét,
pozorovania komét a pod. V roku 1761 sa pozoroval aj prechod Venuše
pred slnečným diskom. K dispozícii bolo niekoľko ďalekohľadov (Gregoryho,
Newtonov...), kvadranty, gnómony, hodiny a pod. Nemalo kupolu
s montážou, tak ako majú hvezdárne dnes. Pozorovalo sa z okien alebo
zo strechy. Bola to v podstate niekoľkopodlažná veža. Aj súdobé pramene
observatórium nazývajú „matematická veža“ (lat. turris mathematica, nem. der
matematische Thurm). Na observatóriu sa vykonávali aj meteorologické
pozorovania, bolo vybavené barometrom, termometrom, aerometrom
a zrážkomerom. Vydávalo vlastnú ročenku „Astronomické pozorovania“ (lat.
Observationes astronomicae). Bol to prvý odborný prírodovedný časopis v
Uhorsku. Trnavskí astronómovia publikovali výsledky svojich pozorovaní aj vo
Viedni a Berlíne. Riaditeľ František Weiss si dopisoval s viacerými
významnými európskymi astronómami. Observatórium bolo výskumné zariadenie, do
univerzitnej výučby sa zapájalo len minimálne. Svojou činnosťou prispelo
k rozšíreniu heliocentrizmu na našom území.
Riaditeľ observatória František Weiss bol praktický
pozorovateľ. V roku 1752 prednášal matematiku, no neskôr sa venoval už len
pozorovaniam. Po odsťahovaní univerzity do Budína v roku 1777 tam
vybudoval nové observatórium a pôsobil na ňom ako riaditeľ až do svojej
smrti v roku 1785. Spolu s Weissom pôsobil na hvezdárni aj Ján
Šajnovič, ktorý pomáhal po istý čas aj Maximiliánovi Hellovi na viedenskom
observatóriu. Ten si ho vybral ako pomocníka na cestu na ostrov Vardö za
pozorovaním prechodu Venuše pred diskom Slnka v roku 1769. Šajnovič je
autorom prvej astronomickej encyklopédie „Náčrt astronómie“ (lat. Idea
astronomiae, vyšla v roku 1778). Od roku 1773 prednášal matematiku
a na trnavskej hvezdárni pôsobil do roku 1780. Z ďalších
spolupracovníkov F. Weissa môžeme spomenúť mená: František Taucher, Anton
Püschl, Tomáš František Rössel alebo Michal Horváth.
V budovách, ktoré zostali po odchode Trnavskej
univerzity do Budína v roku 1777 bola zriadená kráľovská akadémia,
premiestnená v roku 1784 do Bratislavy. Astronómiu v rámci fyziky na
nej vyučovali Matúš Pankl a Adam Tomčáni.
Pôsobenie Košickej univerzity je doposiaľ málo prebádaná
téma. Astronómia sa na nej spočiatku vyučovala tiež v rámci fyziky, no od
reformy univerzít v Habsburskej ríši v polovici 18. storočia sa dostala do
kompetencie profesorov matematiky.
V poslednej štvrtine 18. storočia bola astronómia oživená
na krátky čas znovu v Prešove. Na tamojšom kolégiu prednášal fyziku, a v rámci
kurzu celý jeden rok aj astronómiu, Daniel Walleitner (Walleuthner). O náplni
jeho prednášok vieme zo zachovaného spisu Fyzika zapísaná mnou (Notata physica
per me) nájdeného neskôr v Kežmarku. Obhajuje heliocentrické usporiadanie
planetárneho sveta. Walleitner si v roku 1780 zriadil v Prešove aj
malú pozorovateľňu, kde sa používal Gregoryho ďalekohľad s 10-centimetrovým
objektívom zhotovený na prelome 17. a 18. storočia. Spolu s ním pracoval v pozorovateľni
aj Ján Thomazy neskôr prednášajúci fyziku z Walleitnerových prednášok na
lýceu v Kežmarku. V 19. storočí sa pozorovateľňa premenila na
meteorologickú stanicu.
Výučbe poznatkov z astronómie sa v 18. storočí
venovali aj učitelia z radov piaristov. Medzi najznámejších patria Lukáš
Moesch pôsobiaci v Prievidzi ešte koncom 17. storočia, Alexej Cörver,
ktorý pôsobil v Nitre a Pešti a Alexej Horányi, ktorý vystriedal
viacero pôsobísk. Piaristi boli významní tým, že výučbu uskutočňovali
v jazyku ľudu, čiže v slovenskom prostredí vyučovali po slovensky.
Z obdobia 18. a začiatku 19. storočia poznáme dve
práce o slnečných a nebeských hodinách, ktorých autormi sú Tomáš Rost
a Samuel Čerňanský. Rost vydal prvú v roku 1735 v Košiciach pod
názvom „Hodinárska príručka, v ktorej je jasnou metódou vysvetlené ako
poľahky zostrojiť všetky druhy hodín, tak slnečných, ako aj mesačných“ (lat.
Manuale horographicum in quo omnigena horologia, tam solaria quam lunaria
delineandi artificium facili, & clara methodo exponitur). Čerňanského práca
z roku 1806 je prvým opisom nebeských (alebo hviezdnych hodín). Opisuje
a vyobrazuje v nej Apianovský nokturnál. Nájdeme ju v kalendári
od Juraja Palkoviča na rok 1807.
19. storočie až do vzniku prvého astrofyzikálneho observatória (1800 – 1870)
V prvej štvrtine 19. storočia sa vyprofiloval na našom území aj jeden profesionálny astronóm, ktorým bol Daniel Matej Kmeth (Kmeť). Pôsobil striedavo v slovenských a maďarských mestách (Krupina, Kőszeg, Vacov). Od roku 1811 pôsobil na budínskej hvezdárni ako adjunkt do roku 1823. Potom pôsobil v Košiciach ako profesor matematiky, kde plánoval vybudovať hvezdáreň, no o dva roky zomrel. Svoje pozorovania uverejnil v roku 1821 v knihe „Astronomické pozorovania deklinácií a rektascenzií hviezd...“ (lat. Observationes astronomicae distantiarum a vertice, et adscensionum rectarum stellarum...) V nej opisuje aj meteorologické pozorovania. Z astronomických objektov sledoval najmä stálice a ich polohy, Slnko, planéty a kométy. Jeho najznámejšia práca je knižka „Populárna astronómia“ (lat. Astronomia popularis) napísaná v roku 1823 v latinčine. Obsahuje 12 kapitol, v ktorých sa rozoberajú staršie kozmologické modely, teória gravitácie, problémy nebeskej mechaniky a takisto aj praktické využitie astronómie pri navigácii a meraní času.
V 19. storočí na Slovensku neexistovala vysoká škola
ani žiadna inštitúcia, ktorá by sa zaoberala astronómiou. Tá sa vyučovala na
stredných školách v rámci fyziky. Zo začiatku boli predlohou učebnice Jána
Krstiteľa Horvátha, neskôr napísali modernejšie učebnice Gabriel Pavol
Kováč-Martini a Albert Fuchs.
G. P. Kováč-Martini pôsobil najskôr v Modre a od
1817 na bratislavskom lýceu. Bol učiteľom viacerých slovenských národovcov (Ľ.
Štúr, J. Francisci, S. Chalupka, J. M. Hurban, A. H. Škultéty). Venoval sa širokému
spektru prírodovedných predmetov. Napísal učebnice matematiky a fyziky
Compendium matheseos a Compendium physices a zostavil matematické
a astronomické tabuľky.
Albert Fuchs pôsobil v Prešove, Banskej Štiavnici
a na bratislavskom na lýceu. Napísal učebnicu Základy prírodovedy (maď. Természettan elemei), ktorej
časť je venovaná aj astronómii. Fuchs bol aj aktívnym prednášateľom na
stretnutiach Bratislavského prírodovedno-lekárskeho spolku, kde odzneli jeho
prednášky o prechode Venuše pred slnečným diskom v roku 1874, o kométach,
atmosférickej elektrine a pod.
V druhej polovici 19. storočia sa zvýšil záujem
o prírodné vedy a svoju činnosť začali rozvíjať viaceré prírodovedné
spolky (bratislavský, trenčiansky, nitriansky, banskoštiavnický, spišský).
Najaktívnejší z nich bol Bratislavský prírodovedno-lekársky spolok.
Členovia spolku prispievali nielen populárno-vedeckými prednáškami, ale
ponúkali aj výsledky vlastného astronomického výskumu. Jazykom prednášok bola
nemčina, neskôr maďarčina. Z prednášateľov astronomických tém sú známi
napr.: Ignác Obermüller, Karol Polikeit, Augustín Kríž, Albert Fuchs, Mikuláš Thege
Konkoly. Vo svojich prednáškach sa venovali témam, ako napr.: kométy, zatmenia,
pohyb Mesiaca, prechod Venuše, fotografia v astronómii, meteory, Slnko
a pod. Spolok vydával v rokoch 1856 – 1936 aj ročenku, kde boli
jednotlivé príspevky publikované.
V roku 1868 vznikol Matematicko-prírodovedný odbor
Matice Slovenskej, kde pôsobili Martin Čulen, Karol Kuzmány, Gustáv Kardoš.
Prírodovedné príspevky sa publikovali v Letopise Matice Slovenskej.
V druhej polovici 19. storočia popularizovali
astronómiu aj Ivan Branislav Zoch (autor prvej po slovensky písanej učebnice
fyziky), Daniel Lichard (vydavateľ kalendárov), Ján Wagner (autor prvej po
slovensky písanej populárnej astronomickej knihy) a Gustáv Maurícius Reuss
(priekopník vedecko-fantastickej literatúry na našom území).
Gustáv Maurícius Reuss napísal v rokoch 1852 – 1856
dielo Hvězdověda čili Životopis Krutohlava, co na Zemi okolo Měsíce
a Slunce skousil a co o Obežnicech, Vlasaticech, Původu
a konci Světa znal. Bol to prvý sci-fi román napísaný v slovenčine.
Autor ho napísal o desať rokov skôr ako francúzsky spisovateľ Jules Verne svoju
Cestu na Mesiac. Reussova kniha však vyšla tlačou až v roku 1984.
Popularizátor Ján Alojz Wagner napísal okrem množstva
článkov, ktorých bolo asi 700, aj 6 kníh. Jeho najznámejším počinom je Nebo
a Zem. Jeho ďalšie diela sú: Zjavy nebeské, Mesiac a jeho pohyby,
Človek a hviezdy, Jedno-druhé z astronómie a Hviezdnaté nebo. Za
zásluhy pri popularizácii astronómie získal v roku 1906 členstvo vo
francúzskej spoločnosti Société Astronomique de France.
Od počiatkov astrofyziky do vzniku Česko-Slovenska (1870 – 1918)
19. storočie prialo rozvoju súkromných hvezdární a amatérskej
astronómii. V Hurbanove (vtedy sa nazývalo Stará Ďala) si v druhej
polovici 19. storočia zriadil svoju hvezdáreň šľachtic Mikuláš Thege Konkoly.
Študoval právo v Budapešti a Berlíne a navštevoval tam prednášky
známych prírodovedcov a astronómov (napr. Johanna Franza Enckeho). Po štúdiách
sa vydal na dvojročnú cestu po observatóriách v Nemecku, Francúzsku,
Belgicku a Veľkej Británii, kde študoval stavbu ďalekohľadov. V roku
1871 si súkromnú pozorovateľňu zriadil na balkóne svojho domu. O tri roky
neskôr mu už balkón nestačil a na svojom statku začal stavať hvezdáreň.
Pozorovania už v roku 1872 orientoval na výskum
slnečných škvŕn, slnečných protuberancií, jasných komét a ich spektier a
meteorov. Vykonával aj meteorologické a geomagnetické pozorovania. Neskôr
sa preorientoval na fotografovanie. Venoval sa astrofotometrii, spektroskopii,
spektrofotometrii, fotografovaniu hviezdokôp a hmlovín, chromosfére
a fotosfére Slnka.
Dokázal publikovať 40 vedeckých a odborných prác,
v ktorých zosumarizoval svoje pozorovania a nadobudnuté skúsenosti. Hvezdáreň
vydávala svoje vlastné pozorovania v ročenke „Pozorovania vykonané
v astrofyzikálnom observatóriu v Starej Ďale“ (Beobachtungen
angestellt am astrophysikalischen Observatorium in Ó Gyalla). Vyšlo z nich
16 zväzkov. Okrem periodických titulov vyšli tlačou aj topografické štúdie
planét, výsledky pozorovania prechodov Venuše a Merkúra pred slnečným
diskom, výsledky pozorovania novy v súhvezdí Perzeus (B. Hárkány), spektrálny
katalóg hviezd (M. T. Konkoly, R. v. Kövesligethy) a pod.
Mikuláš Konkoly si dopisoval s významnými astronómami
a bol členom viacerých prírodovedných a astronomických spoločností.
Získal tiež viacero ocenení napr. za originálnu konštrukciu prístrojov.
Na hvezdárni pôsobili ako pomocníci aj iní astronómovia, ako
napr.: Antal Tass, Lajos Terkán, Radó von Kövesligethy, Béla Harkány a iní.
Neskôr sa stali pracovníkmi astronomických a iných prírodovedných inštitúcií
v Maďarsku.
V roku 1899 svoju hvezdáreň aj s majetkom venoval
štátu, pretože vedel, že súkromné hvezdárne po smrti majiteľa často skončia
svoju činnosť. Po smrti Konkolyho v roku 1916 činnosť ochabla
a neskôr bola na istý čas prerušená.
Obdobie od roku 1918 do 1940
Po vzniku Česko-Slovenska sa astronómovia na Slovensku
stávali členmi Českej astronomickej spoločnosti (vznikla 1917) s vlastným
časopisom Říše hvězd (vznikol 1920). Dôležitou udalosťou pre česko-slovenskú
astronómiu bol v roku 1922 aj vstup Česko-Slovenska do Medzinárodnej
astronomickej únie (vznikla 1919). Vo viacerých sférach spoločenského života pomáhali
s rozvojom slovenskej časti krajiny ľudia z Česka. Oblasť astronómie
nebola výnimkou.
Obnovenie astronomickej činnosti v Starej Ďale nastalo
v roku 1919. Vtedy sa hvezdáreň stala Štátnym astrofyzikálnym
observatóriom Pražskej hvezdárne. Prišli sem českí astrofyzici Jiří Kaván,
Josef Malíř, Arnošt Dittrich, neskôr aj Bohumil Šternberk, Bohumila Nováková
Bednářová, geofyzik Josef Bouška, a meteorológ Emil Veselý. V roku 1922
hvezdáreň zakúpila 60 cm zrkadlový ďalekohľad od firmy Zeiss. Uvedený do
prevádzky bol až v roku 1928. Až do 60. rokov 20. storočia to bol najväčší
ďalekohľad vo vtedajšom Česko-Slovensku. V 30. rokoch 20. storočia pribudol vo
hvezdárni aj spektrohelioskop.
Po príchode B. Šternberka v roku 1927 sa vo hvezdárni
vykonávali podobné pozorovania ako za Konkolyho éry, a to najmä také, v ktorých
boli zapojené všetky tri súčasti observatória (geomagnetické, meteorologické
a astronomické observatórium). A. Dittrich sa venoval aj dejinám
astronómie.
Sľubný rozvoj bol prerušený v roku 1938, keď po Viedenskej
arbitráži Stará Ďala pripadla Maďarsku. 60 cm ďalekohľad bol evakuovaný do
Prešova a od roku 1943 sa stal pevnou súčasťou observatória na Skalnatom
plese. Osudy hvezdárne počas vojny sú málo známe. Po druhej svetovej vojne sa
v nej nepozorovalo. Astronómia ožila v Hurbanove znovu až v roku
1962.
...
Základná literatúra:
DRUGA, Ladislav: Dejiny
astronómie a Slovensko. Hurbanovo : SÚH, 2006, 444 s. ISBN 80-85221-53-5.
Doplnková literatúra:
60 rokov observatória na Skalnatom plese a 50 rokov
Astronomického ústavu SAV. In: Kozmos,
rok 2003, roč. 34, č. 4, s. 9 – 32.
DRUGA, Ladislav (ed.): 125.
výročie hvezdárne v Hurbanove. Hurbanovo : Slovenská ústredná hvezdáreň,
1998, 78 s. ISBN 80-85221-27-6.
FISCHER, Karol: Príspevok k dejinám astronómie na
Slovensku v období feudalizmu. In: Z dejín
vied a techniky na Slovensku 2. Bratislava : Veda, 1963, s. 141 – 173.
HLAVÁČ, Albert (zodp. red.): Matematici, fyzici a astronómovia na Slovensku II. 2. rozš.
vyd. [Bratislava] : Jednota slovenských matematikov a fyzikov. 1999, 213
s. ISBN 80-968253-0-5. Dostupné online tu: http://www.mat.savba.sk/MATEMATICI/matematici.php
(9. júl 2019).
HOLOŠOVÁ, Alžbeta – ŽAŽOVÁ, Henrieta: Dejiny observatória na Trnavskej univerzite 1756 – 1785. Trnava :
Ústav dejín Trnavskej univerzity v Trnave, 2012, 118 s. ISBN 978-80-8082-566-9.
KOLIVOŠKOVÁ, Renáta (ed.): Storočia astronómie v Prešove. Hurbanovo : Slovenská ústredná
hvezdáreň, 2018, 229 s. ISBN 978-80-89998-00-5.
ORAVCOVÁ, Marianna: Filozofia na Trnavskej a Košickej
univerzite. In: Ján Bodnár: Dejiny
filozofického myslenia na Slovensku. Bratislava : Veda, 1987, s. 136 – 189.
PÖSS, Ondrej: Dejiny
exaktných vied na Slovensku od polovice 19. storočia do roku 1918.
Bratislava : Veda, 1987, 152 s.
ŠIŠULÁK, Stanislav: Astronómia na Trnavskej univerzite
v 17. a 18. storočí. In: Henrieta Žažová – Marián Manák (eds.): Fons Tyrnaviensis VII. Trnava : Ústav
dejín Trnavskej univerzity v Trnave, 2017, s. 145 – 171. ISBN 978-80-568-0087-4.
ZEMPLÉNOVÁ, Jolana: Dejiny
fyziky na Slovensku do polovice 19. storočia. Bratislava : Veda, 1974, 446
s.
ŽAŽOVÁ, Henrieta: Observatórium. In: Jozef Šimončič – Alžbeta Hološová (eds.): Dejiny Trnavskej univerzity 1635 – 2010. Trnava : Ústav dejín Trnavskej univerzity v Trnave, 2010, s. 251 – 263.
ŽAŽOVÁ, Henrieta: Observatórium. In: Jozef Šimončič – Alžbeta Hološová (eds.): Dejiny Trnavskej univerzity 1635 – 2010. Trnava : Ústav dejín Trnavskej univerzity v Trnave, 2010, s. 251 – 263.