2019-10-05

Dejiny astronómie na Slovensku

Tento článok obsahuje stručný prehľad dejín astronómie na našom území. Niektoré postavy ako napr. Maximilián Hell alebo Milan Rastislav Štefánik nie sú uvedené, pretože sa ich pôsobenie na poli astronómie dialo výlučne v zahraničí.

...Prehľad dejín končí momentálne v roku 1940, neskôr bude rozšírený o novšie obdobie...

Pravek

Človek bol oddávna fascinovaný rôznymi prírodnými úkazmi. Výnimku netvorila ani nočná obloha. Praveký človek uctieval rôzne božstvá, ktoré si spájal s významnými nebeskými úkazmi alebo telesami (Mesiac, Slnko, Venuša...). Vyobrazoval ich aj na predmetoch (kosti, kamene, Disk z Nebry). Nebesia mu zároveň pomáhali orientovať sa v čase.

Postupom času vznikali prvé stavby slúžiace okrem iného aj ako kalendáre. U nás sú to tzv. „rondely“ (najstaršie sú 5 000 – 7 000 rokov staré). Orientované boli na astronomicky významné smery – východ a západ Slnka alebo Mesiaca počas slnovratov a rovnodenností, vysoký alebo nízky Mesiac a pod. Z meraní sa zistilo, že náhodnosť, že by boli postavené práve takto bez spojenia s astronomickými úkazmi, je prakticky nulová.
Rondely boli centrá, kde sa združovali ľudia, akési prvé osady. Uskutočňovali sa v nich kultové slávnosti, obrady vo významných dňoch. Z minulých období nám zostali napr. slnovratové slávnosti v podobe Vianoc alebo svätojánskych ohňov. Rondely slúžili aj ako stredisko výmeny tovaru a mali tiež obrannú funkciu. Boli obkolesené hlbokou priekopou. Do roku 2006 bolo známych 56 rondelov na území Slovenska, z toho najdetailnejšie preskúmané sú náleziská vo Svodíne (okres Nové Zámky), Žlkovciach (okres Hlohovec) a Bučanoch (okres Trnava).

Študovaním rondelov a iných pravekých pamiatok spojených s astronómiou sa zaoberá odbor archeoastronómia (kombinácia astronómie, archeológie a antropológie) – skúma vplyv nebeských telies a úkazov na život pravekých kultúr.

Stredovek (do 1450)

O astronomických poznatkoch Slovanov máme veľmi málo správ. Nezachovali sa ani zmienky o zatmeniach Slnka v 9. a 10. storočí prechádzajúcich cez naše územie. Nepriamo môžeme o astronomických poznatkoch hovoriť pri orientácii kostolov, ktoré boli stavané v smere východ – západ. Pri stavbe sa bral do úvahy východ alebo západ Slnka v deň začiatku výstavby kostola (zvyčajne to bol sviatok patróna kostola). Z orientácie kostolov sa dá teda zistiť pôvodný patrón kostola, ak prišlo neskôr k zmene patrocínia (zmene zasvätenia kostola inému svätcovi). Rovnako sa dá zistiť aj storočie výstavby kostola, pretože v stredoveku sa používal juliánsky kalendár, ktorý sa odchyľoval od súčasného gregoriánskeho kalendára, ako aj od prírodných cyklov, o niekoľko dní.

Poznatky sa v stredoveku uchovávali takmer výlučne v kláštoroch – vtedajších centrách vzdelania. Najstarší kláštor u nás bol benediktínsky kláštor sv. Hypolita v Nitre vybudovaný niekedy v poslednej štvrtine 9. storočia. Dnes je v ruinách. Pri ňom existovala kláštorná škola. Obsah vyučovania na nej nepoznáme, pretože archívy zhoreli počas vojny s Osmanskou ríšou. Určitú predstavu o živote mníchov v stredoveku si však môžeme vytvoriť pohľadom na život v iných kláštoroch, z ktorých sa zachovali písomné zmienky. Mnísi v stredoveku potrebovali určovať čas na modlenie, využívali pri tom pohyb hviezd v noci, alebo pohyb Slnka na oblohe cez deň. Existovali príručky, ktoré hovorili, v ktorom období roka sú ktoré hviezdy na oblohe. Okrem toho potrebovali poznať dátum Veľkej Noci, významného kresťanského sviatku. Ten vyratúvali z tabuliek Bedu Ctihodného zo začiatku 8. storočia. Pri určovaní dátumu Veľkej noci treba brať do úvahy pohyb Slnka (jarná rovnodennosť) a Mesiaca (prvý jarný spln). Súboru znalostí týkajúcich sa výpočtu dátumu Veľkej noci sa už v stredoveku hovorilo komputus (lat. computus).

Od 13. storočia vznikali školy aj na iných miestach. Podľa inštitúcie, ku ktorej patrili, sa nazývali farské, kláštorné, kapitulské. Pripravovali poslucháčov najmä na výkon cirkevnej funkcie. Najviac času venovali triviálnym predmetom (gramatika, logika, rétorika), hlavne dobrej znalosti latinčiny. Kvadriviálne predmety, kam patrila aj astronómia, sa pravdepodobne nevyučovali, alebo len zriedka a v malej miere.

Predmety kvadrívia sa vyučovali na školách vyšších stupňov, akými boli univerzity. V Uhorsku vznikla prvá univerzita v Päťkostolí (1367 – pred 1389), ďalšia v Budíne (1389 – zač. 15. st.). Tieto dve univerzity mali len malý vplyv a dosah. S budínskou univerzitou sa spája meno Johannes de Horrovia, Slavus (Ján z Hôr, Slovák). Prednášal náuku o kalendári a astronómiu. Viacerí študenti z nášho územia študovali na zahraničných univerzitách (Ingolstadt, Viedeň, Krakov). Z 15. storočia sú známe mená, Ján z Prešova, Mikuláš z Trnavy a Ambróz z Bardejova.

Renesancia (1450 – 1650)

V roku 1467 bola v Bratislave za vlády významného humanistického panovníka Mateja Korvína založená Univerzita Istropolitana. Pôsobil na nej aj jeden z najvýznamnejších astronómov svojej doby – Ján Müller, zvaný Regiomontanus, vynikajúci znalec Ptolemaiovho Almagestu. Posmrtne mu vyšlo dielo „Výťah z Almagestu“, ktoré používal napríklad aj Mikuláš Kopernik. Regiomontanus bol tiež tvorcom astronomických a matematických tabuliek. Venoval sa aj astrológii a zostavoval kalendáre.
Ďalší astronóm pôsobiaci na Istropolitane bol Martin Bylica z poľského Olkusza. Pôsobil ako kráľovský astronóm a lekár Mateja Korvína. Je autorom prvého známeho astronomického rukopisu pochádzajúceho z nášho územia, ktorý sa týkal pozorovania kométy 22. septembra 1468.
Z prednášok z astronómie na Istropolitane nemáme presné údaje, pravdepodobne sa však ich obsah podobal obsahu najpopulárnejšieho astronomického spisu na univerzitách v stredoveku s názvom „Traktát o sfére“ (lat. Tractatus de sphaera) od Johanna de Sacrobosco (Ján z Holywoodu) a tiež obsahu diela „Nové teórie planét“ (lat. Theoricae novae planetarum), ktoré zostavil v polovici 15. storočia Georg Peurbach.

Po zániku univerzity okolo roku 1487 študenti nemali inú možnosť než opäť študovať v zahraničí (tam však niektorí študovali ešte počas jej fungovania). V 16. storočí nachádzame Slovákov na univerzitách v susedných krajinách (Čechy, Rakúsko, Poľsko), ale aj vo vzdialenejších (Nemecko, Taliansko, Holandsko). Poznatky si prinášali so sebou domov a v rodnej krajine ich ďalej šírili. Spolu s nimi na našom území šírili poznatky aj vzdelaní cudzinci. Známy svojím pobytom v Košiciach je napr. Georg Joachim Rheticus, jediný žiak Mikuláša Kopernika, ktorý pôsobil v metropole východného Slovenska ako lekár a zomrel tam v roku 1574. Mal so sebou aj originál Kopernikovho rukopisu „Obehy nebeských sfér“ (lat. De revolutionibus orbium coelestium).
Jedným z domácich študentov, ktorí sa zo štúdia na zahraničných univerzitách vrátili domov, bol napríklad aj Banskobystričan Jakub Pribicer, ktorý napísal a vydal v roku 1578 „Traktát o kométe“ (lat. Tractatus de cometa). Ide o prvé dielo s astronomickou tematikou vytlačené na území Slovenska. Túto kométu sledoval aj jeho súčasník Peter Slovacius, známy vydavateľ kalendárov. Do svojich kalendárnych publikácií vkladal aj rôzne prírodovedné poznatky. Kalendáre patrili po Biblii dlhodobo medzi najčítanejšie tlače.
Medzi vydavateľov kalendárov patril aj „cisársky a kráľovský matematik“ Dávid Frölich z Kežmarku. Okrem kalendárovej tvorby sa venoval najmä zemepisu a astronómii. Známym je jeho dielo „Výklad pohybu sveta“ (lat. Anatome revolutionis mundanae) z roku 1632, v ktorom obhajuje otáčanie sa Zeme okolo vlastnej osi, hoci neprijíma heliocentrickú myšlienku a Zem ponecháva v strede sveta.

Astronómia v období baroka (1650 – 1750)

Koncom 16. storočia sa pôvodne katolícke obyvateľstvo Slovenska stalo do veľkej miery evanjelickým. Katolíci sa rozhodli, že situáciu musia otočiť vo svoj prospech a začali s rekatolizáciou. Rekatolizačná úloha pripadla najmä jezuitskému rádu. Z jeho členov bol aktívny predovšetkým Peter Pázmaň, ktorý sa neskôr stal kardinálom. Aj s jeho prispením sa jezuitskému rádu v roku 1635 podarilo založiť univerzitu v Trnave. V roku 1657 k nej pribudla druhá jezuitská univerzita v Košiciach.
Astronómia sa na Trnavskej univerzite prednášala od školského roku 1636/37. Obsah prednášok z nej nie je známy, no môžeme predpokladať, že sa už učilo o Braheho heliogeocentrickom modeli planetárnej sústavy. Populárnou prírodovednou učebnicou na jezuitských univerzitách tej doby bol Komentár k Sacroboscovej sfére od Krištofa Clavia. Používali sa aj komentáre k Aristotelovým knihám o fyzike od coimbrajských filozofov.

V druhej polovici 17. storočia začínajú na našom území vznikať aj prvé pozorovateľne. Ich vznik bol umožnený rozvojom teleskopickej astronómie. Najneskôr v roku 1661 bolo v Prešove zriadené súkromné observatórium, v ktorom pôsobili dvaja vzdelanci Izrael Hiebner a Ján Peterson Hain. Hiebner, ako protestant, nemusel počúvať príkazy Svätej stolice a mohol slobodne hlásať myšlienky Kopernika, Galilea a Keplera. Vydal niekoľko kalendárov a rovnako aj svoje astronomické pozorovania. Neskôr sa venoval astrológii a publikoval rôzne predpovede. Prešovské observatórium zaniklo pravdepodobne okolo roku 1672.
V Prešove bolo v roku 1667 založené evanjelické kolégium, kde z prírodovedcov prednášali Izák Caban (atomistická teória) a Ján Bayer ovplyvnený Baconom a Komenským (písal najmä teoretické diela k metodológii vedy).

K rozvoju astronómie na Trnavskej univerzite prišlo v roku 1658, keď začal jezuita Ján Misch vydávať v Trnave kalendáre obsahujúce astronomické poznatky. Publikoval pod pseudonymom astrophilus, čiže hviezdomil. Určil zároveň geografickú polohu Trnavy a nezávisle objavil v roku 1661 kométu, o ktorej napísal dielo „Astrologická predpoveď z kométy marsovsko-saturnovskej“ (lat. Prognosis astrologica ex martio-saturnino cometa). Pravdepodobne ide o prvé zdokumentované pozorovanie oblohy ďalekohľadom na našom území. V roku 1663 z univerzity odišiel.
Od roku 1674 začal kalendáre znovu vydávať Martin Sentiváni, správca tlačiarne, neskôr aj knižnice. Po istý čas pôsobil dokonca ako rektor univerzity. Písal a do kalendárov vkladal popularizačné články, ktoré neskôr zverejnil v súhrnnom diele Miscellanea. Na univerzite si zriadil aj pozorovateľňu, odkiaľ sledoval napr. pohyb Kirchovej kométy z rokov 1680 a 1681. V kozmológii bol zástancom Riccioliho verzie geocentrického systému. Odmietal Kopernikove názory o trojakom pohybe Zeme aj astrologické predpovede. Miscellanea boli veľmi vplyvným dielom. Články z nich uverejňoval Košický kalendár (lat. Calendarium cassoviense) ešte v polovici 18. storočia.

V roku 1681 vyšiel v Žiline preklad z nemčiny diela Friedricha Madewisia pod názvom „Tractatus Cometographicus, to gest O zgewenj a w nowě vkázanj, toho neobyčegně dlauhého a Strassliweho Comety.“ Práca bola určená širokej verejnosti.

Zo 17. storočia sa zachovalo veľmi málo prác prírodovedného charakteru vydaných oboma univerzitami. Jezuitskí profesori totiž často striedali pôsobisko (Viedeň, Štajerský Hradec, Trnava, Košice) a nemohli sa venovať hlbšie jednému predmetu. V prvej polovici 18. storočia sa však počet vydaných prác s vesmírnou tematikou zvýšil. Univerzitní profesori ich spočiatku vydávali najmä v Košiciach. V roku 1726 tam vyšlo dielo „Nebeský svetový systém“ (lat. Systema mundi coelestis) od Petra Mayra. Autor v ňom vykladá svet podľa aristotelovskej fyziky, tzn. že je zástancom geocentrizmu. V práci sa odráža vplyv scholastických názorov. V roku 1737 vyšla takmer 800-stranová „Kozmografia alebo filozofický opis sveta“ (lat. Cosmographia seu philosophica mundi descriptio) Krištofa Akaia, ktorá sa nesie v podobnom duchu. Zrejme bola populárna, pretože vyšla ešte v troch ďalších vydaniach v rokoch 1739, 1741 a 1749. Vesmíru sa však Akai venuje len na asi 52 stranách. Zastáva planetárne usporiadanie podľa Tycha Braheho. Onedlho (1741) vydal Michal Lipšic spis „Nebeské Uhorsko obsahujúce v opise astronómiu a chronológiu“ (lat. Hungaria coelestis astronomiam et chronologiam in synopsi complectens). V ňom sa tiež kloní k systému Tycha Braheho. Takisto spomína, že okrem geocentrických modelov existuje aj heliocentrická hypotéza, s ktorou prišiel Mikuláš Kopernik. Lipšicove fyzikálne názory ovplyvnili René Descartes a už aj Isaac Newton.

Významnou postavou na poli astronómie na uhorských jezuitských univerzitách v 18. storočí bol František Borgia Kéri (1702 – 1768). Už v 30. rokoch 18. storočia sa venoval astronómii, o čom svedčí práca o kométe sledovanej na nebi v rokoch 1729 a 1730. Dnes je toto dielo stratené. Konštruoval astronomické prístroje a počas svojho rektorátu založil v roku 1753 univerzitné observatórium (fungovalo od roku 1756). V 50. rokoch 18. storočia mu vyšlo niekoľko prác z oblasti fyziky (o pohybe, svetle, vákuu). Bol učiteľom viacerých ďalších jezuitských fyzikov: Ondreja Adányiho, Ondreja Jaslinského, Jána Ivančiča a Antona Revického. Na sklonku života prijal Newtonovu dynamiku a jej aplikáciu na nebeskú mechaniku.

Osvietenské obdobie (1750 – 1800)

V roku 1753 vykonala panovníčka Mária Terézia reformu Trnavskej univerzity, okrem iného nariadila urýchlene vydať učebnice. Boli to diela s veľkosťou stoviek strán, ktoré museli zrieť dlhšiu dobu, pretože prvé z nich vyšli len dva roky po uskutočnení reformy – príliš krátky čas na napísanie takých rozsiahlych diel, akými učebnice fyziky boli. Autormi týchto prác sú Ondrej Adányi, Ondrej Jaslinský, Anton Revický a Ján Ivančič. Vo Viedni vyšli aj učebnice Michala Klausa. Odrážala sa v nich už neskorokarteziánska fyzika.
V roku 1757 Svätá stolica zrušila zákaz verejne propagovať a obhajovať heliocentrické usporiadanie sveta, na čom má veľkú zásluhu Ruđer Bošković, blízky priateľ pápeža Benedikta XIV.
Prvou učebnicou, ktorá už mohla u nás vyjsť a jednoznačne prijala výklad sveta podľa Isaaca Newtona a tým aj heliocentrický svetový systém, bola kniha „Breviár fyzikálnej astronómie podľa Newtonových princípov“ (lat. Astronomiae physicae juxta Newtoni principia breviarium), ktorú napísal Pierre Sigorgne v roku 1749. V roku 1760 vyšla anonymne v trnavskej akademickej tlačiarni. V 60. rokoch 18. storočia sa začala teda prednášať newtonovská fyzika avšak v podaní Ruđera Boškovića, ktorý niektoré Newtonove tvrdenia ešte viac rozpracoval. Boškovićov vplyv sa odráža aj v dielach profesorov Pavla Makóa a Antona Radića. Otvorene sa hlásia už ku Kopernikovej heliocentrickej myšlienke.
Najvýznamnejším fyzikom na Trnavskej univerzite bol Ján Krstiteľ Horváth. Jeho učebnice vyšli v niekoľkých vydaniach v zahraničí a ovplyvnili výučbu matematiky a fyziky na všetkých vyšších školách v Uhorsku (aj nekatolíckych). Spočiatku bol prívržencom boškovićovskej fyziky, neskôr (v 70. rokoch 18. storočia) prešiel k čisto newtonovskej fyzike. Takisto bol zástancom Kopernikovej heliocentrickej teórie.

V rokoch 1753 – 1756 sa v Trnave budovalo observatórium, ktoré tam pôsobilo do roku 1785. Jeho pozorovateľský program tvorili pozorovania Slnka a jeho zatmení, zákrytov mesiačikov Jupitera, konjunkcií Mesiaca a planét s jasnejšími hviezdami, opozícií planét, pozorovania komét a pod. V roku 1761 sa pozoroval aj prechod Venuše pred slnečným diskom. K dispozícii bolo niekoľko ďalekohľadov (Gregoryho, Newtonov...), kvadranty, gnómony, hodiny a pod. Nemalo kupolu s montážou, tak ako majú hvezdárne dnes. Pozorovalo sa z okien alebo zo strechy. Bola to v podstate niekoľkopodlažná veža. Aj súdobé pramene observatórium nazývajú „matematická veža“ (lat. turris mathematica, nem. der matematische Thurm). Na observatóriu sa vykonávali aj meteorologické pozorovania, bolo vybavené barometrom, termometrom, aerometrom a zrážkomerom. Vydávalo vlastnú ročenku „Astronomické pozorovania“ (lat. Observationes astronomicae). Bol to prvý odborný prírodovedný časopis v Uhorsku. Trnavskí astronómovia publikovali výsledky svojich pozorovaní aj vo Viedni a Berlíne. Riaditeľ František Weiss si dopisoval s viacerými významnými európskymi astronómami. Observatórium bolo výskumné zariadenie, do univerzitnej výučby sa zapájalo len minimálne. Svojou činnosťou prispelo k rozšíreniu heliocentrizmu na našom území.
Riaditeľ observatória František Weiss bol praktický pozorovateľ. V roku 1752 prednášal matematiku, no neskôr sa venoval už len pozorovaniam. Po odsťahovaní univerzity do Budína v roku 1777 tam vybudoval nové observatórium a pôsobil na ňom ako riaditeľ až do svojej smrti v roku 1785. Spolu s Weissom pôsobil na hvezdárni aj Ján Šajnovič, ktorý pomáhal po istý čas aj Maximiliánovi Hellovi na viedenskom observatóriu. Ten si ho vybral ako pomocníka na cestu na ostrov Vardö za pozorovaním prechodu Venuše pred diskom Slnka v roku 1769. Šajnovič je autorom prvej astronomickej encyklopédie „Náčrt astronómie“ (lat. Idea astronomiae, vyšla v roku 1778). Od roku 1773 prednášal matematiku a na trnavskej hvezdárni pôsobil do roku 1780. Z ďalších spolupracovníkov F. Weissa môžeme spomenúť mená: František Taucher, Anton Püschl, Tomáš František Rössel alebo Michal Horváth.
V budovách, ktoré zostali po odchode Trnavskej univerzity do Budína v roku 1777 bola zriadená kráľovská akadémia, premiestnená v roku 1784 do Bratislavy. Astronómiu v rámci fyziky na nej vyučovali Matúš Pankl a Adam Tomčáni.

Pôsobenie Košickej univerzity je doposiaľ málo prebádaná téma. Astronómia sa na nej spočiatku vyučovala tiež v rámci fyziky, no od reformy univerzít v Habsburskej ríši v polovici 18. storočia sa dostala do kompetencie profesorov matematiky.

V poslednej štvrtine 18. storočia bola astronómia oživená na krátky čas znovu v Prešove. Na tamojšom kolégiu prednášal fyziku, a v rámci kurzu celý jeden rok aj astronómiu, Daniel Walleitner (Walleuthner). O náplni jeho prednášok vieme zo zachovaného spisu Fyzika zapísaná mnou (Notata physica per me) nájdeného neskôr v Kežmarku. Obhajuje heliocentrické usporiadanie planetárneho sveta. Walleitner si v roku 1780 zriadil v Prešove aj malú pozorovateľňu, kde sa používal Gregoryho ďalekohľad s 10-centimetrovým objektívom zhotovený na prelome 17. a 18. storočia. Spolu s ním pracoval v pozorovateľni aj Ján Thomazy neskôr prednášajúci fyziku z Walleitnerových prednášok na lýceu v Kežmarku. V 19. storočí sa pozorovateľňa premenila na meteorologickú stanicu.

Výučbe poznatkov z astronómie sa v 18. storočí venovali aj učitelia z radov piaristov. Medzi najznámejších patria Lukáš Moesch pôsobiaci v Prievidzi ešte koncom 17. storočia, Alexej Cörver, ktorý pôsobil v Nitre a Pešti a Alexej Horányi, ktorý vystriedal viacero pôsobísk. Piaristi boli významní tým, že výučbu uskutočňovali v jazyku ľudu, čiže v slovenskom prostredí vyučovali po slovensky.

Z obdobia 18. a začiatku 19. storočia poznáme dve práce o slnečných a nebeských hodinách, ktorých autormi sú Tomáš Rost a Samuel Čerňanský. Rost vydal prvú v roku 1735 v Košiciach pod názvom „Hodinárska príručka, v ktorej je jasnou metódou vysvetlené ako poľahky zostrojiť všetky druhy hodín, tak slnečných, ako aj mesačných“ (lat. Manuale horographicum in quo omnigena horologia, tam solaria quam lunaria delineandi artificium facili, & clara methodo exponitur). Čerňanského práca z roku 1806 je prvým opisom nebeských (alebo hviezdnych hodín). Opisuje a vyobrazuje v nej Apianovský nokturnál. Nájdeme ju v kalendári od Juraja Palkoviča na rok 1807.

19. storočie až do vzniku prvého astrofyzikálneho observatória (1800 – 1870)

V prvej štvrtine 19. storočia sa vyprofiloval na našom území aj jeden profesionálny astronóm, ktorým bol Daniel Matej Kmeth (Kmeť). Pôsobil striedavo v slovenských a maďarských mestách (Krupina, Kőszeg, Vacov). Od roku 1811 pôsobil na budínskej hvezdárni ako adjunkt do roku 1823. Potom pôsobil v Košiciach ako profesor matematiky, kde plánoval vybudovať hvezdáreň, no o dva roky zomrel. Svoje pozorovania uverejnil v roku 1821 v knihe „Astronomické pozorovania deklinácií a rektascenzií hviezd...“ (lat. Observationes astronomicae distantiarum a vertice, et adscensionum rectarum stellarum...) V nej opisuje aj meteorologické pozorovania. Z astronomických objektov sledoval najmä stálice a ich polohy, Slnko, planéty a kométy. Jeho najznámejšia práca je knižka „Populárna astronómia“ (lat. Astronomia popularis) napísaná v roku 1823 v latinčine. Obsahuje 12 kapitol, v ktorých sa rozoberajú staršie kozmologické modely, teória gravitácie, problémy nebeskej mechaniky a takisto aj praktické využitie astronómie pri navigácii a meraní času.

V 19. storočí na Slovensku neexistovala vysoká škola ani žiadna inštitúcia, ktorá by sa zaoberala astronómiou. Tá sa vyučovala na stredných školách v rámci fyziky. Zo začiatku boli predlohou učebnice Jána Krstiteľa Horvátha, neskôr napísali modernejšie učebnice Gabriel Pavol Kováč-Martini a Albert Fuchs.
G. P. Kováč-Martini pôsobil najskôr v Modre a od 1817 na bratislavskom lýceu. Bol učiteľom viacerých slovenských národovcov (Ľ. Štúr, J. Francisci, S. Chalupka, J. M. Hurban, A. H. Škultéty). Venoval sa širokému spektru prírodovedných predmetov. Napísal učebnice matematiky a fyziky Compendium matheseos a Compendium physices a zostavil matematické a astronomické tabuľky.
Albert Fuchs pôsobil v Prešove, Banskej Štiavnici a na bratislavskom na lýceu. Napísal učebnicu Základy prírodovedy (maď. Természettan elemei), ktorej časť je venovaná aj astronómii. Fuchs bol aj aktívnym prednášateľom na stretnutiach Bratislavského prírodovedno-lekárskeho spolku, kde odzneli jeho prednášky o prechode Venuše pred slnečným diskom v roku 1874, o kométach, atmosférickej elektrine a pod.

V druhej polovici 19. storočia sa zvýšil záujem o prírodné vedy a svoju činnosť začali rozvíjať viaceré prírodovedné spolky (bratislavský, trenčiansky, nitriansky, banskoštiavnický, spišský). Najaktívnejší z nich bol Bratislavský prírodovedno-lekársky spolok. Členovia spolku prispievali nielen populárno-vedeckými prednáškami, ale ponúkali aj výsledky vlastného astronomického výskumu. Jazykom prednášok bola nemčina, neskôr maďarčina. Z prednášateľov astronomických tém sú známi napr.: Ignác Obermüller, Karol Polikeit, Augustín Kríž, Albert Fuchs, Mikuláš Thege Konkoly. Vo svojich prednáškach sa venovali témam, ako napr.: kométy, zatmenia, pohyb Mesiaca, prechod Venuše, fotografia v astronómii, meteory, Slnko a pod. Spolok vydával v rokoch 1856 – 1936 aj ročenku, kde boli jednotlivé príspevky publikované.
V roku 1868 vznikol Matematicko-prírodovedný odbor Matice Slovenskej, kde pôsobili Martin Čulen, Karol Kuzmány, Gustáv Kardoš. Prírodovedné príspevky sa publikovali v Letopise Matice Slovenskej.

V druhej polovici 19. storočia popularizovali astronómiu aj Ivan Branislav Zoch (autor prvej po slovensky písanej učebnice fyziky), Daniel Lichard (vydavateľ kalendárov), Ján Wagner (autor prvej po slovensky písanej populárnej astronomickej knihy) a Gustáv Maurícius Reuss (priekopník vedecko-fantastickej literatúry na našom území).
Gustáv Maurícius Reuss napísal v rokoch 1852 – 1856 dielo Hvězdověda čili Životopis Krutohlava, co na Zemi okolo Měsíce a Slunce skousil a co o Obežnicech, Vlasaticech, Původu a konci Světa znal. Bol to prvý sci-fi román napísaný v slovenčine. Autor ho napísal o desať rokov skôr ako francúzsky spisovateľ Jules Verne svoju Cestu na Mesiac. Reussova kniha však vyšla tlačou až v roku 1984.

Popularizátor Ján Alojz Wagner napísal okrem množstva článkov, ktorých bolo asi 700, aj 6 kníh. Jeho najznámejším počinom je Nebo a Zem. Jeho ďalšie diela sú: Zjavy nebeské, Mesiac a jeho pohyby, Človek a hviezdy, Jedno-druhé z astronómie a Hviezdnaté nebo. Za zásluhy pri popularizácii astronómie získal v roku 1906 členstvo vo francúzskej spoločnosti Société Astronomique de France.

Od počiatkov astrofyziky do vzniku Česko-Slovenska (1870 – 1918)

19. storočie prialo rozvoju súkromných hvezdární a amatérskej astronómii. V Hurbanove (vtedy sa nazývalo Stará Ďala) si v druhej polovici 19. storočia zriadil svoju hvezdáreň šľachtic Mikuláš Thege Konkoly. Študoval právo v Budapešti a Berlíne a navštevoval tam prednášky známych prírodovedcov a astronómov (napr. Johanna Franza Enckeho). Po štúdiách sa vydal na dvojročnú cestu po observatóriách v Nemecku, Francúzsku, Belgicku a Veľkej Británii, kde študoval stavbu ďalekohľadov. V roku 1871 si súkromnú pozorovateľňu zriadil na balkóne svojho domu. O tri roky neskôr mu už balkón nestačil a na svojom statku začal stavať hvezdáreň.
Pozorovania už v roku 1872 orientoval na výskum slnečných škvŕn, slnečných protuberancií, jasných komét a ich spektier a meteorov. Vykonával aj meteorologické a geomagnetické pozorovania. Neskôr sa preorientoval na fotografovanie. Venoval sa astrofotometrii, spektroskopii, spektrofotometrii, fotografovaniu hviezdokôp a hmlovín, chromosfére a fotosfére Slnka.
Dokázal publikovať 40 vedeckých a odborných prác, v ktorých zosumarizoval svoje pozorovania a nadobudnuté skúsenosti. Hvezdáreň vydávala svoje vlastné pozorovania v ročenke „Pozorovania vykonané v astrofyzikálnom observatóriu v Starej Ďale“ (Beobachtungen angestellt am astrophysikalischen Observatorium in Ó Gyalla). Vyšlo z nich 16 zväzkov. Okrem periodických titulov vyšli tlačou aj topografické štúdie planét, výsledky pozorovania prechodov Venuše a Merkúra pred slnečným diskom, výsledky pozorovania novy v súhvezdí Perzeus (B. Hárkány), spektrálny katalóg hviezd (M. T. Konkoly, R. v. Kövesligethy) a pod.
Mikuláš Konkoly si dopisoval s významnými astronómami a bol členom viacerých prírodovedných a astronomických spoločností. Získal tiež viacero ocenení napr. za originálnu konštrukciu prístrojov.
Na hvezdárni pôsobili ako pomocníci aj iní astronómovia, ako napr.: Antal Tass, Lajos Terkán, Radó von Kövesligethy, Béla Harkány a iní. Neskôr sa stali pracovníkmi astronomických a iných prírodovedných inštitúcií v Maďarsku.

V roku 1899 svoju hvezdáreň aj s majetkom venoval štátu, pretože vedel, že súkromné hvezdárne po smrti majiteľa často skončia svoju činnosť. Po smrti Konkolyho v roku 1916 činnosť ochabla a neskôr bola na istý čas prerušená.

Obdobie od roku 1918 do 1940

Po vzniku Česko-Slovenska sa astronómovia na Slovensku stávali členmi Českej astronomickej spoločnosti (vznikla 1917) s vlastným časopisom Říše hvězd (vznikol 1920). Dôležitou udalosťou pre česko-slovenskú astronómiu bol v roku 1922 aj vstup Česko-Slovenska do Medzinárodnej astronomickej únie (vznikla 1919). Vo viacerých sférach spoločenského života pomáhali s rozvojom slovenskej časti krajiny ľudia z Česka. Oblasť astronómie nebola výnimkou.
Obnovenie astronomickej činnosti v Starej Ďale nastalo v roku 1919. Vtedy sa hvezdáreň stala Štátnym astrofyzikálnym observatóriom Pražskej hvezdárne. Prišli sem českí astrofyzici Jiří Kaván, Josef Malíř, Arnošt Dittrich, neskôr aj Bohumil Šternberk, Bohumila Nováková Bednářová, geofyzik Josef Bouška, a meteorológ Emil Veselý. V roku 1922 hvezdáreň zakúpila 60 cm zrkadlový ďalekohľad od firmy Zeiss. Uvedený do prevádzky bol až v roku 1928. Až do 60. rokov 20. storočia to bol najväčší ďalekohľad vo vtedajšom Česko-Slovensku. V 30. rokoch 20. storočia pribudol vo hvezdárni aj spektrohelioskop.
Po príchode B. Šternberka v roku 1927 sa vo hvezdárni vykonávali podobné pozorovania ako za Konkolyho éry, a to najmä také, v ktorých boli zapojené všetky tri súčasti observatória (geomagnetické, meteorologické a astronomické observatórium). A. Dittrich sa venoval aj dejinám astronómie.

Sľubný rozvoj bol prerušený v roku 1938, keď po Viedenskej arbitráži Stará Ďala pripadla Maďarsku. 60 cm ďalekohľad bol evakuovaný do Prešova a od roku 1943 sa stal pevnou súčasťou observatória na Skalnatom plese. Osudy hvezdárne počas vojny sú málo známe. Po druhej svetovej vojne sa v nej nepozorovalo. Astronómia ožila v Hurbanove znovu až v roku 1962.
...


Základná literatúra:
DRUGA, Ladislav: Dejiny astronómie a Slovensko. Hurbanovo : SÚH, 2006, 444 s. ISBN 80-85221-53-5.

Doplnková literatúra:
60 rokov observatória na Skalnatom plese a 50 rokov Astronomického ústavu SAV. In: Kozmos, rok 2003, roč. 34, č. 4, s. 9 – 32.
DRUGA, Ladislav (ed.): 125. výročie hvezdárne v Hurbanove. Hurbanovo : Slovenská ústredná hvezdáreň, 1998, 78 s. ISBN 80-85221-27-6.
FISCHER, Karol: Príspevok k dejinám astronómie na Slovensku v období feudalizmu. In: Z dejín vied a techniky na Slovensku 2. Bratislava : Veda, 1963, s. 141 – 173.
HLAVÁČ, Albert (zodp. red.): Matematici, fyzici a astronómovia na Slovensku II. 2. rozš. vyd. [Bratislava] : Jednota slovenských matematikov a fyzikov. 1999, 213 s. ISBN 80-968253-0-5. Dostupné online tu: http://www.mat.savba.sk/MATEMATICI/matematici.php (9. júl 2019).
HOLOŠOVÁ, Alžbeta – ŽAŽOVÁ, Henrieta: Dejiny observatória na Trnavskej univerzite 1756 – 1785. Trnava : Ústav dejín Trnavskej univerzity v Trnave, 2012, 118 s. ISBN 978-80-8082-566-9.
KOLIVOŠKOVÁ, Renáta (ed.): Storočia astronómie v Prešove. Hurbanovo : Slovenská ústredná hvezdáreň, 2018, 229 s. ISBN 978-80-89998-00-5.
ORAVCOVÁ, Marianna: Filozofia na Trnavskej a Košickej univerzite. In: Ján Bodnár: Dejiny filozofického myslenia na Slovensku. Bratislava : Veda, 1987, s. 136 – 189.
PÖSS, Ondrej: Dejiny exaktných vied na Slovensku od polovice 19. storočia do roku 1918. Bratislava : Veda, 1987, 152 s.
ŠIŠULÁK, Stanislav: Astronómia na Trnavskej univerzite v 17. a 18. storočí. In: Henrieta Žažová – Marián Manák (eds.): Fons Tyrnaviensis VII. Trnava : Ústav dejín Trnavskej univerzity v Trnave, 2017, s. 145 – 171. ISBN 978-80-568-0087-4.
ZEMPLÉNOVÁ, Jolana: Dejiny fyziky na Slovensku do polovice 19. storočia. Bratislava : Veda, 1974, 446 s.
ŽAŽOVÁ, Henrieta: Observatórium. In: Jozef Šimončič – Alžbeta Hološová (eds.): Dejiny Trnavskej univerzity 1635 – 2010. Trnava : Ústav dejín Trnavskej univerzity v Trnave, 2010, s. 251 – 263.