Chronologický prehľad teleskopickej éry astronómie 1609 – 1859

V nasledujúcom príspevku sú uverejnené významné udalosti v dejinách astronómie v období teleskopickej éry, a to od prvého použitia ďalekohľadu na astronomické účely v roku 1609 do roku 1859, keď sa položením základov spektrálnej analýzy začala astrofyzikálna éra. Medzi významnými svetovými udalosťami sa nachádzajú aj udalosti z územia Slovenska (uvedené tučným písmom). Zoznam nie je konečný a v priebehu času sa bude dopĺňať, spresňovať a opravovať.

Začína sa teleskopická éra astronómie

1609  (5. august; 26. júl podľa juliánskeho kalendára používaného v tom čase v Anglicku) Thomas Harriot sa stal prvým človekom, o ktorom máme doklad, že použil ďalekohľad na pozorovanie nebeských telies. Vyhotovil vôbec prvé nákresy povrchu Mesiaca z teleskopických pozorovaní (zostali nezverejnené), čím predstihol G. Galileiho o necelé 4 mesiace. Ten pozoroval Mesiac až 30. novembra 1609.

1609  Kepler publikoval prvé dva zákony pohybu telies v diele Nová astronómia (Astronomia nova).

1610  (polovica marca) Galileo Galilei vydal knihu Hviezdny posol (Sidereus nuncius), v ktorej opisuje svoje prvé objavy ďalekohľadom. V tom roku učinil niekoľko podstatných objavov, ktorými o. i. dokázal nemožnosť fyzikálneho usporiadania vesmíru podľa Ptolemaia.

1611  Johannes Kepler vydal dielo Dioptrice, kde sa teoreticky zaoberá systémami šošoviek.

1611  Johann Fabricius vydal vôbec prvú tlačenú knihu o pozorovaní slnečných škvŕn.

1616  Kopernikove dielo Obehy nebeských sfér bolo dekrétom Svätej stolice zaradené na Index zakázaných kníh (Index librorum prohibitorum).

1618  Na oblohe sa v priebehu roka zjavili tri jasné kométy, o ktorých vzniklo množstvo traktátov.

1618 – 1621 Johannes Kepler vydal dielo Základy kopernikánskej astronómie (Epitome astronomiae Copernicanae). Bola to prvá učebnica propagujúca heliocentrickú teóriu a stala sa rýchlo populárnou. Obsahovala sedem kníh rozdelených do troch zväzkov.

1619  Publikovanie tretieho Keplerovho zákona v diele Harmónie sveta (Harmonices mundi)

1620  Giuseppe Biancani vydal populárne dielo Sféra sveta alebo kozmografia (Sphaera mundi seu Cosmographia), v ktorom propaguje heliogeocentrický systém Tycha Braheho. Dočkalo sa troch ďalších vydaní (1630, 1635 a 1653).

1622  Longomontanus publikoval dielo Dánska astronómia (Astronomia danica). Išlo o známu učebnicu astronómie propagujúcu heliogeocentrický systém jeho učiteľa Tycha Braheho. Dočkala sa ešte dvoch vydaní (v rokoch 1640 a 1663).

1623  Galileo Galilei vydal knihu Skúšač (Il saggiatore), v ktorej veľmi brilantne obhajuje svoj (nesprávny) názor na povahu komét. V dejinách vedy ide o veľmi známu a úspešnú ukážku vedeckého argumentovania.

1624  Jakob Bartsch publikoval dielo Astronomické využitie hviezdneho planisféria (Usus astronomicus planispherii stellati), v ktorom sa objavili prvýkrát na hviezdnych mapách súhvezdia zavedené Petrom Planciom (napr. Jednorožec, Žirafa, Sieť, atď.).

1626 – 1630 Christoph Scheiner vydal dielo Ursinova ruža alebo Slnko (Rosa Ursina sive Sol), v ktorom zhrnul svoje pozorovania a vedomosti o slnečných škvrnách a iných javoch spojených so Slnkom.

1627  Julius Schiller vydal svoj atlas súhvezdí so svätcami s názvom Kresťanské hviezdnaté nebo (Coelum stellatum christianum).

1627  Kepler vydal Rudolfínske tabuľky (Tabulae Rudolphinae), ktoré boli 30-krát presnejšie než staršie tabuľky; úspešne nimi predpovedal prechod Merkúra pred slnečným diskom (7. novembra 1631).

1631  (7. november) Prvý teleskopicky pozorovaný prechod Merkúra popred slnečný disk (pozorovali ho Pierre Gassendi, Johann Baptist Cysat, Remus Quietanus, Martinus Hortensius)

1632  Kežmarčan Dávid Frölich publikoval svoje dielo o vesmíre s názvom Výklad pohybov sveta (Anatome revolutionis mundanae), v ktorom prisudzuje Zemi otáčanie sa okolo svojej osi. Zem je podľa neho v strede vesmíru.

1632  Galileo Galilei publikoval svoje kontroverzné dielo Dialóg o dvoch systémoch sveta (Dialogo sopra i due massimi sistemi del mondo).

1632  Vo francúzskom Avignone založil jezuita Atanázius Kircher observatórium.

1633  V holandskom Leidene bolo založené observatórium.

1633  (22. jún) Galileo Galilei bol za názor, že Zem sa pohybuje okolo Slnka, odsúdený do domáceho väzenia.

1636  Na Trnavskej univerzite sa začalo s výučbou astronómie (v rámci fyziky), prvým vyučujúcim bol Karol Sinig (alebo Sinich).

1637  (7. júl) V dánskej Kodani sa začala výstavba tzv. Okrúhlej veže (Rundetaarn) slúžiacej ako observatórium, knižnica a kostolná veža. Začalo pracovať v roku 1642. Prvým riaditeľom sa stal Braheho žiak Christian Severin zvaný Longomontanus.

1637  V nemeckom Ingolstadte založil jezuitský rád observatórium. Bola to drevená veža, ktorá pri požiari v roku 1684 zhorela.

1639  (4. december) Jeremiah Horrocks a William Crabtree teleskopicky pozorovali ako prví na svete prechod Venuše popred slnečný disk. Horrocksove pozorovania zverejnil Johannes Hevelius v roku 1662 v Gdansku ako príväzok svojho diela o pozorovaní prechodu Merkúra cez slnečný disk z predošlého roku.

1641  Johannes Hevelius si v Gdansku postavil súkromné observatórium, ktoré nazval Stellaeburgum. Vyhorelo 26. septembra 1679, no Hevelius si ho čiastočne obnovil. Úplne zničené bolo počas Druhej svetovej vojny.

1642  V holandskom Utrechte postavili na jednej z veží mestského opevnenia univerzitné observatórium.

1644  René Descartes publikoval svoju teóriu vírov (slnečných sústav) v diele Základy filozofie (Principia philosophiae).

1645  Michael Florent van Langren vydal mapu Mesiaca, v ktorej prvýkrát pomenoval útvary na iných vesmírnych telesách podľa významných osobností.

1646  Francesco Fontana vydal asi 160-stranové dielo Nové pozorovania nebeských a pozemských vecí (Novae coelestium terrestriumque rerum observationes), v ktorom publikoval svoje pozorovania Mesiaca a planét. Okolo Venuše a Marsu videl svietiace guľôčky, v tieni planét svetlé škvrny. Jeho teleskop však mal značné optické chyby.

1647  Johannes Hevelius vydal dielo o Mesiaci s názvom Selenographia.

1651  Giovanni Battista Riccioli publikoval dielo Nový Almagest (Almagestum novum), v ktorom uverejnil semiheliogeocentrické usporiadanie planetárneho sveta a mapu Mesiaca, ktorá obsahovala názvoslovie útvarov na Mesiaci. Veľká väčšina názvov sa zachovala dodnes.

1656  Christiaan Huygens publikoval objav Saturnovho mesiaca Titan (objavil ho v roku 1655).

1657  Christiaan Huygens skonštruoval prvé kyvadlové hodiny.

1657  V nemeckom Altdorfe blízko Norimbergu bolo postavené univerzitné observatórium.

1659  Christiaanovi Huygensovi sa podarilo rozlíšiť dva rovníkové pásy na Jupiteri (neskôr sa preukázalo, že sú to oblačné pásy).

1659  Christiaan Huygens vydal dielo Saturnov systém (Systema Saturnium), v ktorom prostredníctvom anagramu ohlásil, že podivný „ušatý“ tvar Saturna spôsobuje prstenec okolo samotnej planéty, ktorý sa jej nikde nedotýka.

1660  Založenie Kráľovskej spoločnosti v Londýne

1661  (3. február) Ján Misch objavil v Trnave nezávisle na J. Heveliovi kométu C/1661 C1 (pravdepodobne pôjde o kométu C/2002 C1 Ikeya-Zhang).

1661  Izrael Hiebner vykonal prvé pozorovania nočnej oblohy na observatóriu v Prešove.

1661  Christopher Wren vyrobil vôbec prvý glóbus Mesiaca s vyobrazením nielen škvŕn na povrchu, ale aj pohorí, ktorý venoval anglickému kráľovi Karolovi II. Glóbus sa neskôr stratil.

1663  James Gregory predstavil v diele Optica promota svoj ďalekohľad-reflektor. Bol to však len teoretický návrh, pretože prvý úspešný ďalekohľad tejto montáže bol skonštruovaný až v roku 1674.

1663  Jean-Dominique Cassini (Cassini I) ako prvý určil dennú rotáciu Jupitera na 9 hodín a 56 minút.

1664  Jean-Dominique Cassini objavil Veľkú červenú škvrnu na Jupiteri.

1665  Stanisław Lubieniecki publikoval svoje dielo o kométach Theatrum cometicum.

1666  Isaac Newton rozložil hranolom lúče svetla na jednotlivé farby a úkaz opísal.

1666  V Kanade sa začala vyučovať astronómia potrebná najmä pri navigácii.

1666  Jean-Dominique Cassini objavil polárne čiapočky Marsu.

1666  Adrien Auzout a Jean Picard použili pri pozorovaní prvýkrát vláknový mikrometer.

1667  Jean-Dominique Cassini určil rotáciu Venuše na 23 hodín a 41 minút, o niekoľko rokov neskôr však nedokázal nájsť jasné škvrny, pomocou ktorých určil hodnotu rotácie.

1667  (21. jún) Francúzsky kráľ Ľudovít XIV. založil parížske observatórium.

1668  Jean-Dominique Cassini publikoval prvé tabuľky polôh mesiacov Jupitera.

1668  Johannes Hevelius vydal obsiahle dielo o kométach s názvom Cometographia.

1670 – 1673 V Pekingu prebiehala výstavba observatória s nástrojmi v európskom štýle. Dohliadal na ňu jezuitský misionár Ferdinand Verbiest .

1671  Observatórium v Paríži uskutočnilo prvé pozorovania (riaditeľ Jean-Dominique Cassini).

1672  Isaac Newton predstavil anglickej Kráľovskej spoločnosti prototyp svojho ďalekohľadu.

1672  Jean-Dominique Cassini (v Paríži) a Jean Richer (v Cayenne) zmerali s dostatočnou presnosťou paralaxu Marsu, čo im umožnilo odhadnúť dostatočne presne aj paralaxu Slnka, určiť veľkosť astronomickej jednotky na ~138 miliónov km a približné rozmery Slnečnej sústavy.

1673  Jean-Dominique Cassini ohlásil objav dvoch nových mesiacov Saturna – Japetus (objav 1671) a Rhea (objav 1672).

1673  Johannes Hevelius vydal dielo Machina coelestis, v ktorom o. i. opisuje svoj ďalekohľad s veľkou ohniskovou vzdialenosťou.

1674  Na kolégiu Ľudovíta Veľkého v Paríži zriadili malé observatórium.

1675  (10. august) Anglický kráľ Karol II. založil observatórium v Greenwichi.

1676  (10. júl) Greenwichské observatórium bolo uvedené do prevádzky. Do úradu prvého Kráľovského astronóma bol v ten deň uvedený John Flamsteed.

1676  Olaf Römer objavil na základe meraní polôh Jupiterovho mesiaca Io, že svetlo má konečnú rýchlosť.

1677  Georg Eimmart si v Norimbergu vybudoval súkromné observatórium. Pôsobilo do roku 1757 a slúžilo aj na verejné účely.

1678  Edmund Halley vyhlásil, že len prechody Venuše môžu poskytnúť možnosť najpresnejšie stanoviť hodnotu slnečnej paralaxy.

1679  Jean-Dominique Cassini publikoval vplyvnú detailnú mapu Mesiaca. Z nej spravil v roku 1692 menšiu odvodeninu, ktorá v 18. storočí vychádzala v desiatkach príručiek, encyklopédií a slovníkov písaných najmä vo francúzštine.

1679 Edmund Halley vydal katalóg južnej oblohy Catalogus stellarum australium, v ktorom použil svoje pozorovania z ostrova sv. Heleny z rokov 1676 – 1678.

1679  Vyšiel prvý námorný almanach na svete s názvom Znalosť času (Connaissance des Temps).

1680  Vo švédskej Uppsale si univerzitný profesor Anders Spole založil súkromné observatórium. Zničené bolo pri požiari mesta v roku 1702.

1680  (14. december) Veľmi jasná Kirchova kométa prešla perihéliom. Bola prvou kométou objavenou ďalekohľadom.

1686  Jean-Dominique Cassini zverejnil objav dvoch mesiacov Saturna – Tethys a Dione (objavil ich 21. marca 1684).

1686  Bernard le Bovier de Fontenelle vydal vplyvné vedecko-fantastické dielo Rozhovory o mnohosti svetov (Entretiens sur la pluralité des mondes).

1687  Isaac Newton publikoval svoju gravitačnú teóriu v diele Matematické princípy prírodnej filozofie (Principia mathematica philosophiae naturalis).

1689  Martin Sentiváni publikoval prvý zväzok diela Rozličnosti (Miscellanea) so štyrmi štúdiami astronomického charakteru.

1690  V posmrtne vydanom diele Nebeská klenba Sobieskeho (Firmamentum Sobiescianum) od Johanna Hevelia bolo uverejnených 10 nových súhvezdí, z ktorých sedem sa zachovalo dodnes. Sú nimi Jašterica, Líška, Malý lev, Poľovné psy, Rys, Sextant, Štít. Nezachovali sa: Kerberus, Malý trojuholník, Vrch Maenalus.

1698  Publikovanie kozmologických názorov Christiaana Huygensa v diele Cosmotheoros

1699  Jacob Bruce založil námorné observatórium v Moskve.

1700 – 1711 Výstavba Berlínskeho observatória

1701  Vo francúzskom Lyone založil jezuitský rád observatórium.

1702  Vo francúzskom Marseille bolo založené observatórium.

1704  V anglickom Cambridge bolo založené univerzitné observatórium.

1705  Edmund Halley navrhol vo svojom diele Opis kometárnej astronómie (Synopsis astronomiae cometicae) domnienku, že pozorovania viacerých komét v minulosti môžu byť v skutočnosti pozorovaniami rovnakého periodicky sa navracajúceho telesa.

1707  Vyšla prvá mapa oblohy v ruskom jazyku (autor Jacob Bruce).

1712 – 1725 budovanie univerzitného observatória v talianskej Bologni

1714  V nemeckom Kasseli bolo vybudované observatórium.

1715  Eustachio Manfredi začal v Bologni vydávať efemeridy. Stali sa veľmi obľúbenými, používali ich napr. jezuiti na misiách po celom svete.

1718  Edmund Halley objavil porovnaním minulých a súčasných polôh troch jasných hviezd (Sírius, Arktúr a Palilicium čiže Aldebaran), že hviezdy majú svoj vlastný pohyb.

1719  Vo francúzskom Toulone bolo založené observatórium.

1720  Vo francúzskom meste Pont-a-Mousson založil jezuitský rád observatórium.

1721  Starožitník William Stukeley prvýkrát pripísal pamiatke Stonehenge astronomický význam.

1722  V Prahe dokončili Astronomickú vežu v Klementíne.

1722  V portugalskom Lisabone založil jezuitský rád observatórium.

1725  Joseph-Nicolas Delisle založil observatórium v Petrohrade.

1725  Vyšlo posmrtne dielo Johna Flamsteeda Britská neboveda (Historia cœlestis Britannica), ktoré ešte koncom 18. storočia bolo jedným z najobsiahlejších astrometrických katalógov na svete.

1726  Jezuita Peter Mayr vydal v Košiciach dielo s názvom Sústava nebeského sveta podaná v opise pomocou otázok a odpovedí (Systema mundi coelestis per quaesita et responsa in synopsi propositum).

1728  James Bradley objavil aberáciu svetla spôsobenú pohybom Zeme okolo Slnka – išlo o potvrdenie heliocentrickej teórie.

1728  Francesco Bianchini publikoval mapu Venuše po dvoch rokoch pozorovania. Predpokladal, že jej rotácia je asi 24-hodinová a rotačná os sa nachádza v rovine obehu.

1729  Posmrtne vyšiel Johnovi Flamsteedovi Nebeský atlas (Atlas cœlestis) ako doplnok k jeho dielu Britská neboveda.

1730  V Pise bolo založené univerzitné observatórium.

1730  Vo Viedni si zriadil súkromné observatórium cisársky matematik Johann Jakob Marinoni.

1731  Christian von Wolff publikoval dielo Všeobecná kozmológia (Cosmologia generalis).

1731  John Hadley predstavil oktant na zasadnutí Kráľovskej spoločnosti v Londýne

1732  John Theophilus Desaguliers skonštruoval prvé kometárium, prístroj na demonštráciu pohybov komét.

1733  Vo Viedni bolo založené observatórium riadené jezuitským rádom. Dokončené bolo v roku 1735 a pozorovania sa začali vykonávať od roku 1736.

1737  Jezuita Peter Krištof Akai publikoval v Košiciach dielo s názvom Kozmografia alebo filozofický opis sveta (Cosmographia seu philosophica mundi descriptio).

1740  Jacques Cassini zaviedol astronomický letopočet použitím záporných čísel pre počítanie rokov pred začatím nášho letopočtu. (Rok 1 pred n. l. je rokom 0; rok 2 pred n. l. je rokom –1; rok 3 pred n. l. je rokom –2 a pod.)

1741  Jezuita Michal Lipšic publikoval v Košiciach dielo Nebeské Uhorsko obsahujúce astronómiu a chronológiu v opise (Hungaria coelestis astronomiam et chronologiam in synopsi complectens).

1741  Anders Celsius založil observatórium vo švédskej Uppsale.

1745  V Štajerskom Hradci (Graz) bolo vybudované observatórium na jezuitskom kolégiu, ktoré pôsobilo do roku 1774. V roku 1787 jeho budovu zbúrali na príkaz vlády.

1746  Nicolas Louis de Lacaille publikoval populárne dielo Základy geometrickej a fyzikálnej astronómie (Leçons élémentaires d'astronomie géométrique et physique).

1748  James Bradley objavil nutačný pohyb zemskej osi, ktorý je vyvolaný pohybom Mesiaca okolo Zeme.

1748  Pierre Bouguer zostrojil prvý heliometer.

1748  Začala sa výstavba observatória vo švédskom Štokholme. Otvorené bolo 20. septembra 1753.

1749  Posmrtné publikovanie diela Edmunda Halleyho s názvom Astronomické tabuľky (Tabulae astronomicae), v ktorých sa spomínajú dráhové poruchy Jupitera a Saturna a ich vzájomné ovplyvňovanie sa.

1750 – 1754 Nicolas Louis de Lacaille sa zúčastnil výpravy, na ktorej mapoval južnú oblohu (najmä na Myse dobrej nádeje) a určoval geografickú polohu viacerých miest.

1751  Nicolas Louis de Lacaille zmeral po prvýkrát s dostatočnou presnosťou slnečnú paralaxu.

1751  Johann Tobias Mayer založil observatórium v Göttingene.

1752  V španielskom Madride bolo založené prvé observatórium na území krajiny.

1753  (15. február) Jezuita František Borgia Kéri založil observatórium v Trnave.

1753  V uhorskej Kluži bolo založené observatórium. V roku 1798 vyhorelo.

1753  V litovskom Vilniuse sa začala výstavba observatória.

1753  V španielskom Cádize bolo založené Námorné observatórium.

1754 – 1759 Po reforme univerzitného vzdelávania v Habsburskej ríši prišlo aj na našom území (konkrétne v Trnave) k vydávaniu prvých fyzikálnych učebníc pre univerzitných poslucháčov (autori: Ondrej Adányi, Ondrej Jaslinský, Anton Revický, Ján Ivančič); učebnice obsahovali desiatky strán o kozmológii a astronómii.

1755  Vzniklo univerzitné observatórium vo Viedni. Riadené bolo jezuitským rádom. Jeho prvým riaditeľom sa stal Maximilián Hell, ktorý na tomto poste zotrval po celý zvyšok života. Prvé pozorovania boli uskutočnené v roku 1757.

1756  Observatórium na Trnavskej univerzite uskutočnilo prvé pozorovania.

1756  V talianskej Florencii založil jezuitský rád observatórium (Osservatorio Ximeniano).

1757  (16. apríl) Svätá stolica zrušila zákaz verejne obhajovať a propagovať heliocentrický systém vesmíru.

1757  (17. august) V škótskom Glasgowe bolo založené univerzitné observatórium. Pozorovania vykonávalo od roku 1760 a pôsobilo do 30. rokov 19. storočia.

1757  Maximilián Hell začal vo Viedni vydávať Astronomické efemeridy (Ephemerides astronomicae).

1757  V nemeckom Würzburgu založil Franz Huberti z jezuitského rádu observatórium.

1757  V talianskej Parme založil jezuitský rád observatórium.

1758  Trnavské observatórium začalo vydávať vlastnú ročenku Astronomické pozorovania… (Observationes astronomicae…), išlo o prvé prírodovedne zamerané periodikum v Uhorsku.

1758  John Dollond použil prvýkrát achromatické šošovky v refrakčnom teleskope.

1759  Halleyova kométa prešla 13. marca perihéliom a potvrdila správnosť Halleyho predpovede o kométach ako periodicky sa vracajúcich telesách a zároveň potvrdila správnosť Newtonovej gravitačnej teórie.

1759  John Harrison skonštruoval prvý dostatočne presný chronometer použiteľný na lodi pri určovaní zemepisnej dĺžky.

1759  V talianskom Turíne bolo založené observatórium.

1760  Na území Slovenska vyšlo prvé dielo prijímajúce Newtonove fyzikálne princípy s názvom Breviár fyzikálnej astronómie podľa Newtonových princípov (Astronomiae physicae juxta Newtoni principia breviarium). Autorom je francúzsky popularizátor vedy Pierre Sigorgne.

1760  Johann Heinrich Lambert publikoval prvé dielo o fotometrii s názvom Photometria.

1761  (6. jún) Prvý prechod Venuše cez slnečný disk v 18. storočí

1761  Michail Lomonosov objavil počas prechodu Venuše cez slnečný disk jej atmosféru, objav atmosféry však publikoval ako prvý William Herschel.

1761  V talianskej Padove bolo založené univerzitné observatórium.

1764  V talianskom Miláne bolo založené observatórium (Brera) v rámci jezuitského kolégia.

1764  V nemeckom Schwetzingene bolo založené observatórium.

1766  Nevil Maskelyne vydal prvý zväzok Námorného almanachu (Nautical Almanac) na rok 1767.

1767  John Michell štatisticky preukázal, že páry väčšiny dvojhviezd sú gravitačne zviazané.

1768  V Kew neďaleko Londýna si dal britský monarcha Juraj III. postaviť tzv. Kráľovo observatórium (King’s Observatory), aby mohol pozorovať prechod Venuše v nasledujúcom roku.

1769  (3. jún) Druhý prechod Venuše cez slnečný disk v 18. storočí

1771  Charles Messier publikoval prvú verziu svojho katalógu objektov podobných kométam so 45 objektmi.

1772  Začala sa výstavba Radcliffovho observatória v anglickom Oxforde. Ukončená bola v roku 1795, no už v roku 1773 sa tam začali vykonávať prvé pozorovania.

1772 – 1774 Výstavba observatória v nemeckom Mannheime (v správe jezuitského rádu)

1775  Milánske observatórium začalo vydávať efemeridy.

1776  Johann Heinrich Lambert začal s vydávaním Berlínskej astronomickej ročenky (Berliner astronomisches Jahrbuch).

1776  V uhorskom Jágri bolo založené observatórium. Jeho výstavba bola dokončená v roku 1785.

1776  V škótskom Edinburghu bolo založené observatórium.

1777  Vznik observatória v Budíne – vykonávalo paralelné pozorovania s trnavským observatóriom, ktoré bolo jeho filiálkou.

1778  William Herschel skonštruoval svoj 7-stopový ďalekohľad, ktorým neskôr učinil zásadné objavy (napr. planéta Urán).

1779  Alexander Humboldt zaznamenal meteorický dážď Leoníd.

1780  Charles Messier publikoval druhú verziu svojho katalógu hmlovín so 68 objektmi.

1780  V Prešove si tamojší učiteľ fyziky Daniel Walleitner (Walleuthner) zriadil malú astronomickú pozorovateľňu. Používal v nej Gregoryho ďalekohľad s 10 cm objektívom.

1781  Charles Messier publikoval tretiu verziu svojho katalógu hmlovín so 103 objektmi.

1781  (13. marec) William Herschel objavil planétu Urán.

1782  Johann Hieronymus Schröter založil v dedinke Lilienthal neďaleko Brém vtedy najväčšie observatórium na kontinente; zničené napoleonovskými vojskami v roku 1813.

1783  Lalande prvýkrát použil tzv. Flamsteedovo označenie hviezd (vo francúzskom vydaní Flamsteedovho katalógu).

1783  William Herschel podal dôkaz, že Slnko sa pohybuje smerom do súhvezdia Herkules (objav slnečného apexu).

1783  V írskom Dunsinku bolo založené observatórium.

1785  V Trnave zaniklo observatórium odsťahovanej Trnavskej univerzity.

1786  Caroline Lucretia Herschelová objavila ako prvá žena kométu. Do roku 1794 objavila ešte ďalších sedem komét.

1787  William Herschel objavil dva nové mesiace Urána – Titaniu a Oberon.

1788  Na vrchu Seeberg pri nemeckej Gothe založil Franz Xaver von Zach observatórium.

1789  William Herschel objavil dva nové mesiace Saturna – Enceladus a Mimas.

1790  V severoírskom meste Armagh bolo založené observatórium.

1790  V sicílskom Palerme založil Giuseppe Piazzi observatórium.

1791  V talianskom Neapole bolo založené observatórium na Capodimonte. Dokončené bolo v roku 1820.

1792  Johann Hieronymus Schröter spozoroval ako prvý spojenie sa rožkov kosáčika Venuše pri jej dolnej konjunkcii. Tento jav nastáva vtedy, keď k nám slnečné lúče prichádzajú cez celú venušiansku atmosféru; ohlásil objav mrakov a pohorí na Venuši, možnosť sledovať zo Zeme venušianske pohoria sa neskôr nepotvrdila.

1793 – 1794 William Herschel stanovil rotačnú periódu Saturna na 10 hodín a 16 minút.

1794  Ernst Florens Fridrich Chladni poukázal na mimozemský pôvod meteoritov.

1796  Pierre-Simon Marquis de Laplace publikoval dielo s názvom Výklad usporiadania sveta (Exposition du systéme du monde), jedno z najpopulárnejších súhrnov dovtedajších poznatkov o vesmíre; o. i. v ňom publikoval aj svoju tzv. nebulárnu hypotézu – slnečná sústava vznikla z prvotnej slnečnej atmosféry vo forme diskovitého mračna.

1798  Heinrich Brandes a Johann Benzenberg sa prvýkrát pokúsili určiť výšku nad Zemou, v ktorej žiaria meteory.

1800  William Herschel objavil infračervené žiarenie.

1801  (1. január) Giuseppe Piazzi objavil malú planétu medzi Marsom a Jupiterom a nazval ju Ceres, neskôr sa ukázalo, že podobných telies je v tejto oblasti mnoho a astronómovia ich začali označovať súhrnne ako planétky (alebo asteroidy, tzn. hviezde podobné objekty).

1801  Chemik Johann Wilhelm Ritter objavil ultrafialové žiarenie.

1801  Johann Elert Bode publikoval vplyvný atlas hviezdnej oblohy s názvom Uranographia.

1801  William Herschel dokázal, že dvojhviezdne páry vykazujú vzájomný orbitálny pohyb.

1802  William Hyde Wollaston si všimol čierne čiary v spektre Slnka pozorovanom cez úzku štrbinu. Nesprávne ich pripísal hraniciam medzi jednotlivými farbami spektra.

1803  Joseph Jérôme Le Français de Lalande vydal vyše 900-stranovú Bibliografiu astronómie (Bibliographie Astronomique) obsahujúcu zoznam vybraných diel o astronómii od antiky až do roku 1803.

1804  (11. február) Z územia Slovenska bolo vidieť nateraz posledné prstencové zatmenie Slnka.

1809  Gauss publikoval dielo Teória pohybov nebeských telies (Theoria motuum corporum cœlestium), v ktorom predviedol metódu ako určiť z troch pozorovaní dráhu telesa.

1810  V ruskej Kazani založil Joseph Johann von Littrow observatórium.

1810  V estónskom Tartu sa vybudovalo observatórium. V roku 1964 bolo preložené na iné miesto.

1811  Dominique-François-Jean Arago vynašiel polariskop, predchodcu polarimetra.

1814  Joseph Fraunhofer si všimol asi 574 čiar v spektre Slnka. Mnohé z nich detailne preskúmal.

1817  Joseph Fraunhofer spektroskopicky dokázal, že planéty odrážajú svetlo od Slnka.

1817 – 1827 Jean-Baptiste-Joseph Delambre publikoval svoje šesťdielne dejiny astronómie. Vtedy išlo o najobšírnejšie dielo venované dejinám astronómie.

1820  (10. marec) V Londýne vznikla Astronomická spoločnosť. V roku 1831 bola premenovaná na Kráľovskú astronomickú spoločnosť (The Royal Astronomical Society).

1820  Na Myse dobrej nádeje (Juhoafrická republika) bolo založené observatórium.

1821  Heinrich Christian Schumacher založil časopis Astronomické zvesti (Astronomische Nachrichten), najstarší doposiaľ vydávaný astronomický časopis.

1821  Daniel Matej Kmeť zverejnil svoje astronomické a meteorologické pozorovania v knihe Astronomické pozorovania deklinácií a rektascenzií hviezd... (Observationes astronomicae distantiarum a vertice, et adscensionum rectarum stellarum...)

1821  V Pešti vydal fyzik Adam Tomčáni učebnicu Základy fyziky (Institutiones physicae), v ktorej hovorí aj o vesmírnych telesách.

1822  V Parramatte neďaleko Sydney bolo zriadené prvé observatórium na území Austrálie.

1822  Na Cambridgeskej univerzite bolo zriadené observatórium.

1822  (11. september) Svätá stolica povolila zverejňovanie diel, v ktorých sa hovorí o rotácii Zeme a obehu Zeme okolo Slnka. 25. septembra povolenie schválil pápež Pius VII.

1823  Daniel Matej Kmeť vydal v Budíne knihu o astronómii s názvom Populárna astronómia (Astronomia popularis).

1823  Gabriel Kováč-Martini vydal v Bratislave učebnicu Súhrn fyziky (Compendium Physicae), do ktorej zaradil aj kapitolu o astronómii. Vyšla v niekoľkých vydaniach.

1827  V írskom zámku v Birr si založil William Parsons súkromné observatórium, ktoré neskôr preslávil najväčší ďalekohľad (Leviathan). Pôsobilo do roku 1878.

1827 – 1831 budovanie observatória v Campidogliu v Ríme

1830  vznik Národného observatória Spojených štátov amerických (U. S. Naval Observatory)

1831  Na zámku Markree v Írsku bolo zriadené observatórium. Pôsobilo do roku 1902.

1832  Friedrich Wilhelm Bessel odvodil prvý vcelku presný priemer Merkúra – 4855 km.

1833  V noci z 12. na 13. novembra zasiahol Zem hustý meteorický dážď Leoníd. Hlásenia o tomto jave pochádzajú najmä z USA.

1834 – 1838 John Herschel vykonal prvýkrát rozsiahle pozorovanie južnej hviezdnej oblohy z Mysu dobrej nádeje. Skatalogizoval tisíce nových dvojhviezd a hmlovín.

1835  Z Indexu zakázaných kníh bolo odstránené Galileiho dielo Dialóg o dvoch systémoch sveta, Keplerove Základy kopernikánskej astronómie a Kopernikove Obehy nebeských sfér.

1835 – 1839 budovanie observatória v ruskom Pulkove

1836  Francis Baily spozoroval pri zatmení Slnka prvýkrát fenomén nazvaný neskôr Bailyho perly.

1837 Wilhelm Beer a Johann Mädler vydali vplyvnú mapu Mesiaca.

1837  Friedrich Georg Wilhelm Struve publikoval dvojhviezdny katalóg Mikrometrické merania dvoj- a viachviezdnych hviezdnych systémov... (Stellarum duplicium et multiplicium mensurae micrometricae...)

1838  Fridrich Wilhelm Bessell zmeral paralaxu a tým aj vzdialenosť dvojhviezdy 61 Cygni. Okrem neho sa meraniu paralaxy v tej dobe venovali aj Thomas Henderson a Fridrich Georg Wilhelm Struve. Výsledky meraní zverejnil Bessel ako prvý.

1839  V americkom meste Cambridge v štáte Massachusetts bolo založené observatórium Harvardského kolégia.

1842  Z tohto roku pravdepodobne pochádza prvá daguerotypia Slnka. Urobil ju Noël Paymal Lerebours vo Francúzsku.

1842  Christian Doppler formuloval teóriu o jave, pri ktorom sa so zmenou rýchlosti mení aj výška tónu zvuku alebo farba telesa.

1842  (8. júl) prvé hromadné vedecké pozorovanie úplného zatmenia Slnka / zatiaľ posledné úplné zatmenie Slnka pozorovateľné z územia Slovenska

1843  Samuel Heinrich Schwabe oznámil v časopise Astronomische Nachrichten objav 10-ročného cyklu slnečných škvŕn. Jeho oznam zostal prakticky nepovšimnutý. Silnejší hlas mu dal Alexander von Humboldt, ktorý Schwabeho objav zverejnil vo svojom veľmi populárnom diele Kosmos v roku 1851.

1843  publikovanie katalógu Uranometria nova

1844  Friedrich Wilhelm Bessel zistil, že pohyb Síria a Prokyóna je rušený neviditeľnými sprievodcami.

1845  (2. apríl) Vznikla prvá kvalitná daguerotypia Slnka. Snímku zhotovili Hippolyte Fizeau a León Foucault na žiadosť Françoisa Araga.

1845  (jar) Lord Rosse v írskom Parsonstowne skonštruoval ďalekohľad so zrkadlom s priemerom 1,8 metra. Ešte v tom roku ním objavil prvú špirálnu hmlovinu (M51). Do roku 1917 to bol najväčší ďalekohľad na svete. Hoci posledné roky bol rozobraný.

1846  (v noci z 23. na 24. septembra) S pomocou výpočtov Urbain-Jean-Josepha Leverriera objavil Johann Gottfried Galle na observatóriu v Berlíne planétu Neptún.

1846  William Lassell objavil Neptúnov mesiac Tritón.

1848  Édouard Roche určil hranicu, pod ktorou slapové sily hmotnejšieho telesa (hviezdy alebo planéty) roztrhajú satelitné teleso. Ide o tzv. Rocheovu medzu.

1848  William Lassell, William Cranch Bond a George Phillips Bond objavili Saturnov mesiac Hyperion.

1850  William Cranch Bond a John Adams Whipple získali prvú kvalitnú snímku hviezdy (Vega).

1850  Johann Rudolf Wolf zaviedol tzv. Wolfovo číslo určujúce počet škvŕn na povrchu Slnka.

1850  Vznik observatória v Quebecu

1851  (28. júl) prvé úspešné nasnímanie úplného zatmenia Slnka

1851  William Lassell objavil dva Uránove mesiace Ariel a Umbriel.

1852  Edward Sabine objavili súvis medzi cyklom slnečných škvŕn a zemským magnetizmom. Nezávisle sa objav podaril aj J. R. Wolfovi a J.-A. Gautierovi.

1852  Johann Rudolf Wolf spresnil Schwabeho 10-ročný cyklus na 11+1/9 roka.

1853  V Melbourne bolo založené observatórium.

1854  Hermann von Helmholtz vyhlásil, že Slnko na svietenie berie energiu zo zmršťovania sa (tzv. kontrakčná teória), pričom sa má zmršťovať každý rok o asi 60 metrov, čo mu vystačí na 15 miliónov rokov. Teória bola zamietnutá, keď sa zistilo, že vek Zeme je 4,5 miliardy rokov.

1856  Norman Robert Pogson použitím logaritmov matematicky spresnil stupnicu jasností hviezd zavedenú starogréckym astronómom Hipparchom z Nikáie v 2. storočí pred n. l.

1856  V austrálskom Sydney bolo založené observatórium.

1856  Gustáv Maurícius Reuss napísal prvý slovenský vedecko-fantastický román z vesmírneho prostredia s názvom Hvězdověda čili Životopis Krutohlava, co na Zemi okolo Měsíce a Slunce skousil a co o Obežnicech, Vlasaticech, Původu a konci Světa znal. Knižne vyšiel až v roku 1984.

1857  James Clark Maxwell teoreticky ukázal, že prstence Saturna sú zložené z množstva drobných teliesok.

1858  (marec) Na anglickom observatóriu v Kew (časť Londýna) sa pravidelne začalo fotograficky snímať Slnko (neskôr aj každodenne).

1858 – 1859 Johann Karl Friedrich Zöllner vynašiel astronomický fotometer.

Začína sa astofyzikálna éra astronómie.

1859  Gustav Kirchhoff a Robert Wilhelm Bunsen položili základy spektrálnej analýzy. Ich práca Chemická analýza pomocou pozorovaní spektier (Chemische Analyse durch Spectralbeobachtungen) vyšla v časopise Anály fyziky a chémie (Annalen der Physik und Chemie) v roku 1860. V roku 1895 sa článok pre svoju dôležitosť dočkal aj knižnej podoby.

Zdroje:

Knižné:

Druga, Ladislav: Dejiny astronómie a Slovensko. Hurbanovo : SÚH. 2006, s. 86 – 299. ISBN 978-80-85221-53-5.

Hockey Thomas (et al.): Biographical Encyclopedia of Astronomers. 2. vyd. Springer, 2014.

Gingerich, Owen: The Book Nobody Read – Chasing the Revolutions of Nicolaus Copernicus. London : William Heinemann. 2003, 306 s. ISBN 0-434-01315-3.

Kragh, Helge: Conceptions of Cosmos – From Myths to Accelerating Universe. 2007.

Lankford, John (ed.): History of Astronomy – An Encyclopedia. 1997.

Leverington: From Babylon to Voyager – A History of Planetary Astronomy. 2003.

McKenna, Susan M. P.: Astronomy in Ireland from 1780. In: Beer, Arthur (ed.): Vistas in Astronomy, vol. 9. Oxford : Pergamon Press. 1967, s. 283 – 296.

Meadows, A. J.: Early Solar Physics. Oxford : Pergamon Press. 1970, 92 s.

Morando, Bruno: Three centuries of lunar and planetary ephemerides and tables. In: Taton, René – Wilson, Curtis: Planetary astronomy from the Renaissance to the Rise of astrophysics, Part B. (The General History of astronomy vol. 2). Cambridge : Cambridge University Press. 1995, s. 251 – 259.

Posch, Thomas et al.: Austrian–Hungarian Astronomical Observatories Run by the Society of Jesus at the Time of the 18th-Century Venus Transits. In: The Journal of Astronomical Data. roč. 19, č. 1, 2013. ISSN 1385-3945.

Udías, Agustín: Searching the Heavens and the Earth: The History of Jesuit Observatories. Dordrecht : Springer. 2003, 369 s. ISBN 978-90-481-6252-9.

Van Helden, Albert: Rings in Astronomy and Cosmology, 1600 – 1900. In: Greenberg, R. – Brahic, A.: Planetary Rings. Tucson : University of Arizona Press. 1984, s. 12 – 22.

Internetové:

Bräuhofer, Günter – Posch, Thomas: Astronomy – The Vienna Observatory through the ages, 1755–1900. (Dostupné na: https://geschichte.univie.ac.at/en/articles/astronomy-vienna-observatory-through-ages – navštívené 5. mája 2019)

Cloake, John: The King’s Observatory Old Deer Park, Richmond – Historical Report, vol. 1. (Dostupné na: https://www.kingsobservatory.co.uk/wp-content/uploads/2013/05/Kings-Observatory-Historical-Report-by-John-Cloake-Vol-1.pdf – navštívené 4. mája 2019)

History of the Marseille Observatory (Dostupné na: https://astro.uni-bonn.de/~pbrosche/aa/acta/vol03/acta03_078.html – navštívené 4. mája 2019)

History of the Royal Observatory. (Dostupné na: http://www.rmg.co.uk/royal-observatory/history – navštívené 30. apríla 2017).

http://eclipse.gsfc.nasa.gov/eclipse.html (navštívené 14. augusta 2013)

http://www.astro.uu.se/history/ (navštívené 11. februára 2019)

http://www.archiviocapitolino.it/cdrom/osservatorio_astronomico_del_campidoglio/testo.htm (navštívené 4. mája 2019)

https://www.tahetorn.ut.ee/en/content/history-old-observatory (navštívené 4. mája 2019)

Macfarlane Observatory 1760 (Dostupné na: https://www.universitystory.gla.ac.uk/building/?id=170  – navštívené 4. mája 2019)

Osservatorio astronomico di Capodimonte (Dostupné na: http://www.treccani.it/enciclopedia/osservatorio-astronomico-di-capodimonte_(Dizionario-delle-Scienze-Fisiche)/ – navštívené 4. mája 2019)

Osservatorio Ximeniano (Dostupné na: http://www.ximeniano.it/index.php/home-3 – navštívené 4. mája 2019)

Rundetaarn (Dostupné na: http://www.rundetaarn.dk/en/the-tower/facts/ – navštívené 5. mája 2019)

Wolfschmidt, Gudrun: Cultural Heritage and Architecture of Baroque Observatories. (Dostupné na: Researchgate.net – navštívené 9. februára 2019).