Svoj originálny článok publikujem v podobe, v akej bol zaslaný redakcii Kozmosu. Neobsahuje žiadne výrazné zmeny. (V priezvisku nastala tlačová chyba.)
Astronómia v tieni polmesiaca
Korene poznatkov súčasnej vedy o vesmíre siahajú až do čias
staroveku, do čias Egypťanov, Babylončanov a Grékov. Napriek tomu, že posledne
menovaný národ sídlil v európskej časti Eurázie, konštantná tradícia
starovekých astronomických znalostí sa v tejto časti takmer nezachovala.
Politické udalosti na začiatku stredoveku spôsobili, že vo vedeckej oblasti
nastal na niekoľko storočí útlm a veda išla dopredu len veľmi pomalými
krokmi, ak sa to vôbec dá nazvať postupom. Ak však chceme hľadať ako sa
k nám múdrosti starých Grékov a národov z oblasti Blízkeho
východu a Mezopotámie dostali, musíme obrátiť pohľad na civilizáciu
prekvitajúcu v tieni polmesiaca. Nebol to však len planý prenos poznatkov,
ale syntetické spracovanie vedomostí Indov, Peržanov a Grékov, ich
kritické hodnotenie, a čo je dôležité, samostatný arabský prínos do
pokladnice vedy.
Púť astronómie do
Arábie
Začiatky arabskej civilizácie sa
dajú klásť najneskôr do roku 622. Vtedy začal prorok Mohamed organizovať okolo
seba ľudí, ktorí začali vyznávať nové náboženstvo – islam. Za relatívne krátky
čas sa arabským armádam podarilo vydobyť veľký kus územia siahajúceho od
Pyrenejského polostrova cez severnú Afriku, Blízky východ až po strednú Áziu
a Indický subkontinent. Situácia v prvej polovici 8. storočia bola
turbulentná a rozvoju kultúry a vedy nepriala. Všetko sa zmenilo až
po vojne medzi dvomi rodmi Umajjovcami a Abbásovcami, ktorá skončila
v roku 750. Abbásovci, ako víťazi, začali vládnuť nad východnou časťou
ríše, kde založili v roku 762 mesto Bagdad. To sa stalo hlavným mestom
a centrom ríše. Kalifovia tejto dynastie priali rozvoju vedy, umenia
a kultúry a zakrátko vyrástlo v Bagdade stredisko učenosti
vtedajšieho arabského sveta – Dom múdrosti. Založil ho kalif al-Ma’mún
(813–833), ktorý vysielal poslov do rôznych zemí, najmä do Byzantskej ríše, aby
skupovali rukopisy „v neznámom jazyku“ (gréčtine) a prekladali ich do
arabčiny, ktorá sa ako jazyk islamskej posvätnej knihy Koránu stala aj jazykom
arabskej vedy a sveta. Púť rukopisov do arabských rúk začínala v Európe,
kde väčšina z nich vznikla. Po páde Západorímskej ríše časť rukopisov
ostala na rôznych miestach južnej a západnej Európy, časť sa objavila
v Byzantskej ríši a v ďalších východných krajinách. Už
od štvrtého storočia boli diela Galéna, Euklida, Ptolemaia a iných
velikánov antickej vedy prekladané tiež do sýrčiny. Grécky pôvod majú mnohé
vedecké diela písané v perzskom jazyku a sčasti grécke sú aj texty
písané sanskritom. Prekladatelia z týchto jazykov boli prítomní na dvore
kalifa tolerantného voči iným vierovyznaniam. Zo sanskritu boli do arabčiny
preložené viaceré diela, napr. Sindhind, základ pre neskoršie tabuľky zvané zídž.
Indická astronómia a matematika v ôsmom a začiatkom deviateho
storočia značne vplývala na Arabov. Najväčší dopad na ich vedu však mali práve
grécke diela, ktoré sa vo veľkom začali prekladať práve za vlády spomínaného al-Ma’múna.
Ako jedny z prvých preložili Arabi Ptolemaiove diela Almagest, Planetárne
hypotézy, Príručné tabuľky a Tetrabiblos, ktoré tvorili základ, na ktorom
mohla vyrásť samostatná arabská astronómia. Arabi sa prostredníctvom nich
zoznamovali s gréckymi modelmi planetárnych dráh, súhvezdiami, astrológiou
a rôznymi matematickými metódami ako napr. problém priemetu trojrozmerných
telies do roviny.
Vylepšovanie
a kritika gréckeho dedičstva
Prvotný „vedecký“ pohľad na
usporiadanie sveta sa do arabskej filozofie dostal tiež práve z gréckych
diel. Vesmír bol zložený z 9 na sebe naukladaných koncentrických sfér,
v ktorých strede sa nachádzala nehybná Zem. Najbližšia sféra – mesačná –
obopínala štyri sublunárne oblasti patriace každému zo štyroch živlov. Nad
mesačnou sférou bolo ďalších 6 sfér pre jednotlivé planéty, medzi ktoré patrilo
aj Slnko. Ôsma sféra patrila tzv. stáliciam a deviata bola zdrojom denného
pohybu. Každá zo sfér obsahovala deferent, excentre a epicykly a bola
vyplnená éterom. Tento nebeský systém, ktorý bol z veľkej časti odvodený
z Ptolemaiových Planetárnych hypotéz, Arabi začali postupne zavrhovať
a hľadali namiesto neho prijateľnú náhradu, prípadne sa ho snažili
nahradiť zmysluplnejším systémom. Nútila ich k tomu aj skutočnosť, že
v 9. storočí astronómovia namerali vyššiu hodnotu precesie a iný
sklon ekliptiky, než udával Ptolemaios. Z pozorovaní im vyplynulo, že
dochádza k javu zvanému trepidácia (oscilácia bodov rovnodenností),
a tá bola pre ich modely vesmíru racionálnejšia. Tento jav spomína ešte
Kopernik vo svojom najznámejšom diele De revolutionibus orbium coelestium
z roku 1543 a až Tycho Brahe trepidáciu zavrhol.
Medzi ďalšie problémy, ktoré
vyplývali z rozdielov medzi Ptolemaiovým textom a pozorovaniami,
patrili zmeny vo vzdialenosti Mesiaca od Zeme, hodnota precesie, sklon
ekliptiky, excentricita slnečnej dráhy a pohyb slnečného apogea. Arabi tieto hodnoty
opravili a drvivá väčšina prác napísaných v 9. storočí a neskôr už
Ptolemaia necitovala. Proti Ptolemaiovi vystúpili nielen astronómovia
s presnejšími pozorovaniami, ale navyše aj filozofi so svojimi predstavami
ovplyvnenými Aristotelom. Ptolemaios zaviedol okrem deferentov a epicyklov
bod zvaný ekvant, aby matematicky presnejšie vyjadril pohyby nebeských telies,
ktoré sa nepohybovali konštantnou rýchlosťou. Práve ekvant narúšal predstavu
filozofov o nebesiach s fyzicky reálnymi dokonalými kruhmi otáčajúcimi
sa rovnakou uhlovou rýchlosťou. Medzi prvé práce, ktoré kritizovali tento
systém patrili diela al-Hajtama z 11. storočia. Model s ekvantom odstránil
v diele Pochybnosti o Ptolemaiovi napísanom približne v roku
1025 a fyzikálnu podstatu Ptolemaiovho skôr matematického vesmíru
rozviedol v práci O usporiadaní sveta, ktorá sa ako jediné al-Hajtamove
dielo dostala do stredovekej Európy. V Andalúzii sformuloval vlastný
striktne geocentrický kozmologický model aj al-Bitrúdží, ktorý však realite
nezodpovedal už vôbec, napriek tomu sa o ňom v Európe veľa
diskutovalo. V 13. storočí sa pohybom nebeských sfér zaoberal marágsky
astronóm at-Túsí, ktorý ekvant nahradil dvoma malými epicyklami pre každú
planetárnu orbitu. Takto usporiadané epicykly ako geometrické útvary
znázorňujúce rovnorodý pohyb dokázali lepšie vyjadriť nerovnorodý skutočný
pohyb sfér, resp. planét. Tento model vošiel do dejín astronómie pod názvom at-Túsího
pár, autor však stredy deferentov ponechal stále mimo Zeme. Vhodnejší
a najmä prijateľnejší nápad pre filozofov nepriniesli ani jeho dvaja
kolegovia, ktorí s ním pracovali na observatóriu. Podarilo sa to až Ibn
aš-Šátirovi v Damasku nielen odstránením ekvantu, ale aj usporiadaním sfér
tak, aby všetky ich stredy boli v jednom bode (sféry sa stali
koncentrické). Navyše pridal do modelu obehov planét epicykly s takými
rozmermi, aby pohyb telies zodpovedal pohybu telies v modeli navrhnutom
Ptolemaiom. Mimochodom, Kopernikov model sa v mnohom podobá na Ibn
aš-Šátirov, samozrejme centrom celej sústavy nie je uňho Zem, ale Slnko, no
priamy vplyv na najslávnejšieho poľského astronóma nie je úplne dokázaný
a momentálne je predmetom mnohých diskusií medzi historikmi vedy.
Observatóriá,
prístroje a pozorovania
Okrem viacerých už spomenutých
úloh sa Arabi svojimi pozorovaniami snažili zmerať zemepisnú šírku miest,
hodnotu sklonu ekliptiky vzhľadom na nebeský rovník, spresniť údaje
v modeli obehu planét navrhnutom Ptolemaiom a spresniť tiež polohy
stálic. Ptolemaios im zanechal v Almageste metódu ako určiť
z pozorovaní viaceré parametre dráh nebeských objektov. Arabi to
potrebovali najmä na predpovedanie polôh planét v budúcnosti
a tým aj osudov ľudí, obzvlášť panovníka. Hoci astrológia bola u nich
veľmi populárna a väčšina ľudí často konzultovala rôzne plánované aktivity
s astrológom, náboženské autority sa k nej stavali odmietavo a Korán
hovorí, že budúcnosť môže poznať len Boh. Medzi najznámejších astrológov patril
Abú Ma’šar, ktorý napísal viac než 40 diel.
Astronomické pozorovania sa
často konali pod ochranou panovníkov, s tým súvisela jednak úloha
vykonávať funkciu astronóma-astrológa na dvore kalifa, ale aj potreba vybudovať
miesto na vykonávanie pozorovaní. „Presnejšie výsledky si vyžadujú väčšie
prístroje,“ s týmto krédom, hoci mylným, stavali islamskí astronómovia
prístroje a observatóriá obludných rozmerov. Osud takej pozorovateľne
často súvisel s osudom panovníka; ak zomrel, observatórium stratilo
podporu a onedlho zaniklo. Z pozorovaní však nevyplývalo len predpovedanie
budúcnosti, ale aj riešenia rôznych praktických problémov.
Už začiatkom 9. storočia sa
v Bagdade a neskôr v Damasku pod patronátom al-Ma’múna
vykonávali pozorovania Slnka a Mesiaca. Spolu s týmito pozorovaniami sa
v Bagdade a Mekke – centre a posvätnom mieste arabského sveta –
vykonávali aj pozorovania zatmení Mesiaca. Arabskí astronómovia dokázali určiť
rozdiel v zemepisnej šírke a dĺžke oboch miest a tým sa im
s pomocou trigonometrie podarilo určiť pre Bagdad smer k posvätnému
miestu, zvaný tiež kibla. Okrem spomenutých pozorovaní z Bagdadu a Damasku
poznáme aj al-Battáního pozorovania z rokov 887–918 zo severnej Sýrie
zamerané na výpočet sklonu ekliptiky, určovanie dĺžky roku a hodnoty
precesie, alebo pozorovania as-Súfího z 10. storočia, ktorý vymedzil
hviezdnu veľkosť viacerých stálic o niečo presnejšie ako uvádzal
Ptolemaios. Na prelome 10. a 11. storočia sledoval oblohu Abú’l-Wafá
v Bagdade, ktorý spolupracoval s Al-Bírúním z Chvárezmu (dnes
Khiva v Turkmenistane), pri pozorovaní zatmenia Mesiaca v roku 997. Al-Bírúní
sa zameriaval okrem sledovaní zatmení aj na stanovenie okamihov slnovratov
a rovnodenností a meranie sklonu zemskej osi rotácie. Z Egypta
sú doložené správy o pozorovaniach Ibn Júnusa, ktorý sledoval najmä
zatmenia, konjunkcie objektov a venoval sa aj spresňovaniu okamihov slnovratov
a rovnodenností. V jeho diele (tzv. Hákimských tabuľkách) sa dajú
nájsť aj vylepšené parametre polôh Slnka, Mesiaca a ostatných planét.
V tabuľkách dvoch posledne spomínaných astronómov sa tiež dajú nájsť rôzne
metódy riešení všetkých štandardných problémov stredovekej sférickej
astronómie. V 13. storočí vyrástlo v Maráge observatórium pod
patronátom Mongolského chána Hülagüho a pracovalo pod vedením at-Túsího.
Medzi veľmi známe miesto sledovania oblohy patrilo aj Ulugbegovo observatórium
v Samarkande z prvej polovice 15. storočia, ktorého pracovníci
vyprodukovali na tú dobu vcelku presné tabuľky polôh nebeských telies.
Zaznačili v nich až 1 000 hviezd. Doteraz sa z observatória zachoval
40-metrový nástenný kvadrant.
Mnohé z prístrojov, ktoré
používali Arabi pri svojich pozorovaniach, poznáme len zo zachovaných textov.
Zo starších čias sa zachovali opisy armilárnej sféry, poludníkového kvadrantu
a paralaktického pravítka. Hlavným zdrojom informácií bol najmä Ptolemaiov
Almagest. Tieto prístroje si Arabi ďalej prispôsobovali svojim potrebám,
zväčšovali veľkosť a rôznymi spôsobmi ich modifikovali. Prvé známe texty
v arabčine popisujúce astronomické prístroje pochádzajú už z 8.
storočia; ide o traktát o armilárnej sfére. Prvú zmienku
o nebeskom glóbuse pochádzajúcu z arabskej oblasti máme z 9.
storočia. Z 10. storočia sa zachovali prvé texty o sférickom
astrolábe, ktorý je pravdepodobne vynálezom Arabov. Hoci opisy tohto prístroja
vznikali ešte aj v 16. storočí, doteraz je známy len jediný exemplár
takéhoto astrolábu pochádzajúci zo 14. storočia. K vylepšeniu astrolábu,
aký bol známy z antických čias, došlo v Andalúzii v 11. storočí.
Správu o tomto vylepšení podal az-Zarkálí. Jeho súčasník Ibn Chalaf
napísal traktát o univerzálnom astrolábe, ktorý však neprekročil hranice
Andalúzie a na východe bol známy po znovuvynájdení až v 14. storočí.
V islamskom svete však každá „škola“ mala svoje vlastné astroláby, jedny
jednoduchšie, iné zložitejšie. Z tých najdôležitejších sa dajú spomenúť
astroláby bagdadskej (9.–10. storočie), andalúzskej (11. storočie), iránskej
a mameluckej školy (obe z 13. až 14. storočia). Ku konštruovaniu
týchto prístrojov prichádzalo ešte aj v 19. storočí, z ktorých sú
mnohé veľmi precízne a majstrovsky vyrobené.
Ďalší často používaný prístroj
stredovekých arabských astronómov bol kvadrant. Existovali však až tri jeho
modifikácie. Už al-Chvárizmí spomína sínusový kvadrant s ortogonálnou
sieťou, ktorý dokázal riešiť viaceré problémy vyplývajúce zo sférickej astronómie.
Druhý bol tzv. „hodinový“ kvadrant, pomocou ktorého sa dala zistiť výška Slnka
pre danú hodinu v hociktorý deň v roku (hoci len približne). Ako
tretí typ kvadrantu používali arabskí učenci astrolábický kvadrant, ktorý, ako
vyplýva z názvu, mal v sebe obsiahnuté prvky astrolábu a pomocou
vlákna ukotveného v strede prístroja sa dal dosiahnuť efekt dennej
rotácie.
Slnečné hodiny neboli dôležité
len z vedeckého, ale najmä z praktického a náboženského
hľadiska. Určovali totiž dobu počas dňa, v ktorej sa majú konať modlitby.
Najstaršie slnečné hodiny sú vsadené do horizontálnej roviny, no vyskytovali sa
aj vo vertikálnej rovine. Teoretické základy k zostrojeniu takýchto
prístrojov získali Arabi z indických prameňov. Okolo roku 1000 zostrojil
as-Saffár hodiny, ktoré dokázali určiť čas dvoch z piatich modlitieb
vykonávaných moslimami počas dňa. V druhej polovici 14. storočia zostrojil
aš-Šátir hodiny, ktoré dokázali vymedziť vhodnú dobu ku všetkým piatim
modlitbám a čoskoro sa rozšírili do všetkých veľkých mešít
v islamskom svete. Z ďalších menej známych prístrojov sa dajú
spomenúť tieto: indikátor kibly, magnetický kompas, ekvatoreálne a polárne
slnečné hodiny, planetárne ekvatoriá a tabuľky s výpočtami
nastávajúcich zatmení. Vzhľadom na súčasný stav výskumu arabských prameňov je
lepšie nechať si bližšiu charakteristiku týchto zariadení na neskôr.
Tabuľky
a výsledky pozorovaní
Tabuľky (zvané tiež zídž) slúžia
ako veľmi dobrý zdroj pre poznanie arabskej matematickej astronómie. Kompilované
boli tak, aby sa z nich dali jednoducho vytiahnuť údaje potrebné pre
astrologické výpočty. Pozostávali z niekoľkých stoviek strán a okrem
samotných tabuliek obsahovali aj stručný text slúžiaci najmä ako návod na
používanie. Takéto typické zídž obsahovali poznatky z chronológie,
trigonometrie, sférickej astronómie, matematickej geografie a astrológie;
informácie o zatmeniach Slnka a Mesiaca, paralaxe, stredných pohyboch
Slnka, Mesiaca a planét a ich polohách, ako aj súradnice
hviezd, návody na vypočítanie viditeľnosti mesačného kosáčika a pod.
Najstaršie zídž boli vyhotovené v Indii a na území dnešného
Afganistanu pred 9. storočím a zakladali sa na starších dielach
pochádzajúcich tiež z rovnakej oblasti. Zídž z deviateho storočia napísané
v Bagdade a Damasku už boli ovplyvnené Ptolemaiovým Almagestom
a Príručnými tabuľkami. V 10., ale najmä v 11. a 12.
storočí sa zídž kompilovali už aj v severnej Afrike a španielskej
oblasti. Približne dvadsať z nich (podľa súčasného stavu výskumu) obsahuje
originálne hodnoty, ktoré ich zostavovatelia namerali. Iné obsahujú buď
prepočty hodnôt pre rôzne destinácie a kalendáre, alebo sú to jednoducho
plagiáty. Medzi najznámejšie a najvplyvnejšie tabuľky patria al-Battáního,
pochádzajúce približne z roku 910; Hákimské z konca 10. storočia,
ktorých autorom je Ibn Júnus; al-Bírúního približne z roku 1025, Ibn
Isháka skompilované v Tunise okolo roku 1195; Ilchanské zo severoperzskej
Marágy, ktoré napísal at-Túsí v polovici 13. storočia a zídž od
Ulugbega z prvej polovice 15. storočia.
Prenos astronomických
poznatkov na východ a západ
Islamská astronómia sa do
Číny dostala v 13. storočí. Na začiatku panovania dynastie Jüan
v roku 1271 sa v Pekingu postavilo observatórium, na čele ktorého
stál astronóm menom Ča Ma Lu Ting. Hlavnou náplňou práce islamských astronómov
boli merania a výpočty, z ktorých hodnoty slúžili pre zostavenie kalendára
pre moslimov v Číne. Oficiálne kalendáre pre ostatných Číňanov sa však
zostrojovali čínskymi tradičnými postupmi. Islamskí astronómovia sa navyše málo
stýkali so svojimi čínskymi kolegami, no poskytovali im aspoň dáta pre ich
potreby. Preklady arabských astronomických prác nemali takmer žiadny vplyv na
rozvoj čínskej vedy, podobne ako indické práce, ktoré sa do Číny dostali na
začiatku 7. storočia. Čínska veda nemala svoje metódy zaostalejšie než indická
alebo arabská, a aj z toho dôvodu sa stavala negatívne
k prenikaniu cudzích vplyvov. Tento stav trval až do doby, keď do Číny
dorazili jezuitskí misionári.
V Indii bola situácia
v mnohom podobná. Začiatkom 18. storočia sa síce začali prekladať diela
z arabčiny do sanskritu z nariadenia Džai Singha, (išlo najmä o
komentáre k dielu at-Túsího od al-Birdžandího zo začiatku 16. storočia,
Ptolemaiov Almagest alebo Ulugbegove planetárne tabuľky), no na indickú vedu
nemali taký veľký vplyv ako práce, ktoré priniesli z Európy jezuiti okolo
roku 1730.
Na Pyrenejský polostrov sa islam
dostal začiatkom 8. storočia a veľmi rýchlo sa šíril na sever. Jeho
prenikanie zastavili až Frankovia. V 10. storočí prežívalo svoju zlatú éru
mesto Cordóba v Andalúzii na juhu Španielska. Vznikla tam veľká knižnica,
ktorá obsahovala až 400 000 exemplárov rôznych vedeckých spisov
v arabčine. Postupne sa s týmito spismi zoznamovala aj latinská
Európa. Medzi prvé astronomické práce, ktoré vyšli v latinčine, patria viaceré
spisy o astrolábe datované do obdobia konca 10. a začiatku 11.
storočia. V roku 1085 sa kresťanským vojskám dostalo do rúk Toledo,
v ktorom v druhej štvrtine 12. storočia vyrástla tzv. Toledská
prekladateľská škola. Jej predstavitelia si vzali za úlohu preložiť všetky
dostupné diela z arabčiny a gréčtiny do latinčiny, a to najmä
z praktických dôvodov. Na prekladoch pracovali viacerí známi prekladatelia
ako napr. Adelard z Bathu, Gerhard z Cremony, Platón z Tivoli,
Róbert z Chesteru a iní.
V 13. storočí pôsobilo
paralelne s touto inštitúciou aj prekladateľské centrum založené Alfonzom
X. Učeným. Medzi dve najvplyvnejšie diela z tejto oblasti patria tzv.
Toledské tabuľky a Alfonzínske tabuľky. Prvé z nich vznikli v druhej
polovici 11. storočia a ich autorom je az-Zarkálí. Alfonzínske tabuľky,
ako aj ich názov napovedá, boli zostavené v čase panovania Alfonza X.
Učeného (1252–1282) Nevytvoril ich jeden autor, ale celá skupina ľudí hovoriaca
rôznymi jazykmi a vyznávajúca navzájom odlišné náboženstvá. Obsah tabuliek
je v mnohom podobný obsahu tabuliek zídž, ktoré sa kompilovali na východe.
Medzi ďalšie práce, ktoré značne ovplyvnili rozvoj astronómie patrili al-Fargáního
Základy astronómie a al-Battáního O pohybe hviezd. Prvú z nich
preložili Ján zo Sevilly a neskôr Gerhard z Cremony v 12.
storočí. Práve neskorší preklad slúžil Dantemu ako podklad pre svoju Božskú
komédiu a Sacrobosco spracoval na základe prvého prekladu svoj známy
Traktát o guli, v ktorom vysvetľuje problémy sférickej astronómie. Nepochybne
veľkú úlohu zohral Almagest, ktorý preložil spomínaný Gerhard v roku 1175.
Pomocou údajov a postupov v Almageste sa aj latinskí astronómovia
a učenci zoznámili s viacerými detailmi matematickej astronómie,
hlavne ako zdokonaliť a rozšíriť astronomické poznatky.
Prenikanie arabských vedeckých
diel do Európy začalo teda už v 10. storočí. O dve storočia neskôr
bol európsky vedecký svet doslova zaplavený rôznymi dielami z arabskej
oblasti. S prekladom Almagestu ako základu pre teóriu a doplnkových
diel, ktoré zodpovedali mnohé praktické otázky sa európska veda postupne
vydávala na vlastnú cestu a neskoršie arabské práce už výrazne nedokázali
ovplyvniť jej smerovanie. Ešte Kopernik sa na niektorých starších arabských
autorov odvoláva, no po Braheho pozorovaniach sa už na arabské výsledky
pozorovaní hľadelo ako na zastaralé a nepresné.
Použitá
a odporúčaná literatúra:
GINGERICH, Owen: Islamic astronomy. In: Scientific American, 1986, vol. 254, p. 74–83.
HOCKEY, Thomas (ed.): The
Biographical encyclopedia of astronomers. Springer. 2007.
HOSKIN, Michael: Cambridge
illustrated history of astronomy. Cambridge university press. 1997.
JUŠKEVIČ, Adolf: Dějiny
matematiky ve středověku. Praha : Academia. 1977.
LANKFORD, John (ed.): History
of astronomy: an encyclopedia. Garland. 1997.
PANNEKOEK, Anthony: A History
of astronomy. London : George Allen and Unwin. 1961.
RASHED, Roshdi (ed.): Encyclopedia
of the history of arabic science. Vol. 1. Astronomy – theoretical and applied.
London – New York : Routledge. 1996.
SELIN, Helaine (ed.): Astronomy
across cultures. Dordrecht : Kluwer. 2000.
SELIN, Helaine (ed.): Encyclopaedia
of the history of science, technology, and medicine in non-western cultures.
2nd ed. Springer. 2008.
ŠPELDA, Daniel: Astronomie
ve středověku. Ostrava : Montanex. 2008.
VERNET, Juan: Arabské
Španělsko a evropská vzdělanost. Brno : L. Marek. 2007.
